!OBYČAJNÁ!✔

17

Tibor
Stal som tam a pozeral sa do jej krásnych očí keď mi to povedala a videl som to.
Tie pocity ktoré tam boli tak dobre skrité.

Moje srdce podskočilo. 
Podskočilo tak zasrane  moc až to bolelo.

Svoje ruky som okolo nej tesnejšie utiahol a chcel som ju pobozkať.
Ale odvrátila sa.

Vymanila sa z môjho objatia a vstala.
Mala v očiach smútok.
"Si úžasný chalan. A ja som vďačná že som ťa mohla spoznať. Že si mi aspoň na malý moment ukázal niečo pekné. Ale, "
"Prestaň!" Nie! Videl som v jej očiach že je niečo zlé.  Že toto nie je ten zasrane  šťastný koniec ako z tých blbých románov.
Moje srdce sa začalo nepríjemné sťahovať.

"Nič mi nehovor ak je to niečo zlé. Nechcem počuť nič čo by mi znova zobralo teba. Nič čo by ti znova nasadilo masku  na tvár.
Nič kde nebudeš pri mne a bozkávať ma."
Zhlboka sa nadýchla a ja som sa mohol pozerať na to ako zadržiava slzy. Bolo to iné ako predtým pretože tieto slzy som spôsobil ja. Boleli a bodali ešte viac.

"Nikol  si moja.  Si moja zasratá  čokoladka.  Moja droga ktorá mi v noci nedáva spávať." Môj zúfalý hlas prekvapil aj mňa samého.
Videl som ako sa prudko nadýchla . Ako sa jej začala triasť spodná pera.

"Som debil. Najvedší idiot na svete pretože som súhlasil z tou stávkou." Prudko sa nadýchla a cúvla odomňa.
"Nie pretože by som ťa nechcel. Už v ten  večer keď si vošla do miestnosti si si ma získala.
Tým ako si nezapadala.  Tym aká si prirodzene krásna.
Tak krásne obyčajná.
A pritom dokonalá." Svoj pohľad som zasekol v tom jej.
Pozeral sa na to ako sa jej v očiach tvoria nové a nové slzy.
Ako pretekajú a tečú jej po tvary.
Hladia tú jemnú pokožku.

"Vtedy som ťa strašne chcel spoznať. Niečo ma k tebe ťahalo. Ale potom prišla tá stávka. A tá tvoja maska. 
Bol som zúfalý. Zúfalý z toho ako strašne moc som ťa chcel ,ale nemohol mať.
Z toho ako si bola blízko mňa a predsa si nebola moja.
Z toho ako som ťa bozkaval ale stále mal v hlave že je to len zasratá  hrá. Že sa všetko skončí a ja o teba prídem."
Pristúpil som k nej bližšie a zotieral jej slzy z tváre.

"Bol som debil. Pretože nebyť tej sračky mohol som si ťa získať.
Mohol som o teba bojovať  a ukázať ti že stojím za malý úsmev . Že stojím aspoň za pohľad."

Usmiala sa a mňa to zahrialo pri serdci. 
Natiahla svoju malú rúčku a pohladila ma po tvary. Až teraz som zistil že revem.
Postavila sa na špičky a priložila jej dokonale pery na tie moje.
Dnes neboli sladké ako čokoláda.
Dnes boli slané ako slzy ktore sa nám navzájom miešali.
Slzy ktore ukazovali tu bolesť.

"Si moje všetko Nikol. Nechcem,  nemôžem o teba prísť. Ja ťa " nenechala ma dohovoriť znova spojila naše pery. Tak prudko  až som sa musel teraz nadýchnuť ja.
"Nehovor to. Nie teraz . Nie tu." Nechápal som.
"Odchádzam Tibor.  Hneď ako opustím túto lavičku a teba. Nasadnem do auta a odídeme. Odídeme preč.
Môj život je na hovno. Nehrá fér. 
Ver že bola chvíľa kedy som si myslela že by bolo lepšie sa ho zbaviť.
Ale raz mi jeden úžasný človek povedal že všetko zle je na niečo dobré. A ukázal mi že mám veriť.
A tak to robím."
Ten zvuk ktorý zo mňa vliezol by sa nedal prirovnať asi k ničomu ľudskému. 
 

"Nechcem sa z tebou lúčiť.  Nejdem ti hovoriť zbohom.
Odchádzam z myšlienkou na to že ty si bol môj prvý. Prvý ktorý sa dostal do môjho srdca. Prvý ktorý sa dostal za masku. Prvý ešte v toľkých užasných veciach."
Moje telo bolo tak slabé. Triaslo sa.
Teraz bola ona tá silná.  Tá ktorá utierala slzy mne.

"Navždy zostaneš  v mojom srdci."

Usmiala sa . Tak skutočne. Len a len pre mňa.
Objal som ju.
"Budem tu čokoládka. Možno nie teraz, ale raz si ťa znova nájdem a budeš moja. Len moja. "

Vedel som že je zbytočné ju prehovárať. Vedel som že nemá na výber.
Vo svojom vnútri som vedel že je to správne. Ale skúste to vysvetliť aj môjmu srdcu. Tomu debilovi ktorý sa snaží preraziť  hrudník a dostať sa knej. 

Zložil som si z krku náhrdelník ktorý mám už roky.
Spomienka na mojú závislosť na Herrym Poterovy.

Čierna šňúrka ktorú zdobil malý trojuholník. Znamenie darov  smrti.

Zasmiala sa cez slzy.
A pozrela sa na mňa pohľadom plným lásky.
Nemusela povedať tie slová. Tak ako som nemusel ani  ja.

Pohľad na jej chrbát ma ničil.
Vedel som že už nie som celý a už nikdy nebudem taký ako predtým. 

Koniec.
➖➖➖➖➖➖➖➖➖➖➖➖➖➖➖
Tak banda-čitatelia.
Som na konci.
Ďakujem všetkým ktorý si to prečítali a dostali sa až na koniec.
Dúfam že sa vám to páčilo. A užili ste si aspoň mali kúsok.
Ďakujem za každý flower  a za všetko.

Ps: pokračovanie je niečo čo moc nepraktyzujem.  Aj keď tento príbeh ma niečo čo si pokračovanie zaslúži.
Ak by sa našiel niekto kto by ho chcel stačí povedať.

Dakujem Ewa