Ako som povedala, som takmer normálne dievča.
A normálne začína aj môj deň. Zazvoní mi budík, jemný, aby som sa prebudila ako princezná. Moje dlhé biele vlasy si zopnem do rozstrapateného drdolu, nasadím si všetky moje náušnice a zvolím bežný outfit. Krátke, dosť krátke, kraťase, tielko a cez neho pravdepodobne tenký, biely látkový svetrík. Do pletenej tašky cez plece si hodím zabalené dioptrie, balík cigariet a narýchlo urobený referát. Telefón odpojím z nabíjačky, zapojím slúchadlá a zídem po schodoch do kuchyne. Zo stola vezmem pohár kávy, do tašky hodím desiatu a na verande si jednu zapálim, dopijem kávu a zavolám Luca, ktorý je práve v prvom ročníku na mojej strednej škole. V autobuse si pravdepodobne budem dookola púšťať pesničku, ktorú som včera objavila a keď vystúpim, už ma bude čakať René. Jeden z neveľa mentalistov, ktorých poznám.
Áno, presne ako počujete, je nás viac. Poznám zhruba desiatich a bežne sa stretávame v našom klube. S Reném mám však najlepší vzťah a navyše je mojím spolužiakom. Po ceste do školy vyzdvihneme Jasmin, čiernovlasú krásku s jazykom ostrým ako britva a Sama, Reného frajera. Po ceste stiahneme ďalšiu cigaretu a skritizujeme všetko čo nám príde na um. Od školy až po okoloidúcich neznámych ľudí.
Ako hovorím, som takmer normálne dievča.
V škole to smrdí, školou. Je to takmer neuveriteľné, ale školu mám rada, okrem jej puchu. Škola smrdí močom, výkalmi a celkovo depresiou. Nie som depresívny človek, ale škola je depresívna. Aspoň tak smrdí.
YOU ARE READING
Volám sa Laia
RandomLaia má takmer normálny život. Jediné, čo jej ho komplikuje je to, že číta myšlienky druhých ľudí.
