Keď život nevyjednáva

10. Áno, pane

V utorok poobede sa vyberiem na nákup. Toto som nikdy nerobila, vždy mi Connie niečo doniesla a ja som bola vlastne spokojná, že nemusím minúť ani cent zo svojich tajne ušetrených a odložených peňazí.

Teraz je však všetko ináč a ja už v piatok odlietam preč. Odlietam do sveta s mužom na úrovni, preto je dôležité, aby som aj ja pôsobila rovnakým dojmom. Pochybujem však, že z obchodov, ktoré sa chystám dnes navštíviť sa mi podarí nakúpiť veci, ktoré by ten dojem robili.

Snaha sa však cení a ja verím, že Noah ocení tú moju.

Vchádzam do obchodného centra a nikam sa neobzerám. Nemám rada pohľady cudzích ľudí a tu sa to nimi doslova hemží. To nik nepracuje?

Letmo zdvihnem hlavu, aby som zistila, ktorý obchod mám najbližšie a všímam si naproti mne jednu otvorenú kaviareň. Správne, kofeín mi pomôže a vydám sa tým smerom. Objednám si presso a kým čakám, rozhliadam sa. Nikdy som tu nebola a teraz presne viem, prečo. Je to tu obchod na obchode, všade sa to tu hmýri ľuďmi, vrava neutícha a mňa začína pohlcovať panika.

S kávou v plastovom hrnčeku pomaly vychádzam a v samom strede centra je prekrásna fontána. Sadnem si na jej okraj a v pokoji si chlípkam horúci nápoj. Vo vrecku džínsov mi hrá známa melódia, vyberiem mobil a skontrolujem meno volajúceho. Volá mi Noah. Prekrútim očami nad tým, aký ten človek dokáže byť otravný.

V sobotu, keď sme opúšťali spoločne Lily, ma chcel za každú cenu odprevadiť domov. Vraj, čo by bol za gentlemana, ak by krásnu dámu nechal ísť domov osamote. Nepomohlo moje odmietanie, krik a ani jemné štuchnutia. Nedal sa nijako odbiť, a tak mi neostávalo nič iné, len so zahanbením priznať, kde bývam. Zavolal svojho vodiča a doviedol ma rovno pred barák. Ani slovom však nezavadil o to, kde, čo a ako. Týmto ma mierne zrazil na kolená. Na rozlúčku mi poprial príjemné ráno a daroval mi jemné bozky na rozhorúčené líca. Moja hlava oplývala ešte toľkými nevypovedanými otázkami, ale nenamáhala som sa niečo meniť.

Vyšla som tých pár schodov k bytu a vo svojej izbe som sa rovno zvalila do postele. Celú sobotu som mala pokoj, oddychovala som a vstrebávala novinky. Tuho som uvažovala, ako to prednesiem Connie a hlavne, čo na to všetko Eduardo. Bola som rozhodnutá, časť zo svojho zárobku mu posielať naďalej ako splátku za matkin dlh. Ale ani som len netušila, koľko mi bude Noah platiť. Tejto stránky našej dohody sme sa nedotkli ani len okrajovo. Ja som sa bála opýtať a on sa k tomu akosi nemal.

V nedeľu poobede som po zazvonení zvončeka na dverách od bytu celá prekvapená otvorila a za naším prahom stál poslíček s dvoma krabicami v rukách. Podpísala som sa a veci si zobrala späť do svojej izby. Po otvorení som ostala v miernom šoku. On naozaj nezaháľal a nič nebral na ľahkú váhu. Poslal mi ten spomínaný notebook a nový, novučičký telefón. Nevedela som sa na neho vynadívať, keď mi zrak padol na ikonku správ. Svietila tam číslica. Odkaz od neho bol jednoznačný. Mám niekoľko dní na zoznámenie sa so svojimi novými vecami, zriadil mi emailovú schránku, kde som sa dočítala potrebné veci, vybavil mi voľno do konca týždňa a aj môj odchod.  Viac sa v správe nevyjadril a ja som to nechala pre túto chvíľu tak.

Do dnešného dňa sa mi zatiaľ neozval, a keď hľadím na jeho meno na displeji, dúfam, že má pre mňa dobré správy.

„Áno?" mierne v rozpakoch zodvihnem.

„Ahoj, Ai. Prosím, takto už nikdy nezdvíhaj telefón. Potrebujem, aby si sa stále predstavila. Teraz to však nechajme tak, medzi nami to môže takto ostať." Vydýchnem si. Tento človek mi bude dýchať na krk stále a ja sa s ním musím naučiť nejako žiť. Teraz je vo svojom živle, je veľký podnikateľ a ja sa jednoducho prispôsobím. Veď to robím hádam roky.