Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 2

„Nebuď ako malá As. Už dávno vieš čo je sex, penis a vagína. Holé prsia s tebou nič neurobia a ak ťa niekto v týchto šatách uvidí prehne ťa až potom, čo sa opýta na číslo."
Ďakujem, naozaj povzbudivé slová Melody.
Dobrá práca!
Toto ma malo určite upokojiť.
Toľko k tomu, že mám naozaj zlý vkus na kamarátov.

„Fajn idem, dýchaj."
Zastavila som ju a na jej tvári sa objavil šťastný úsmev.
Možno preto, že si myslela, že sa mi jej rozprávanie páči alebo vlastne neviem.

Ona sa aj tak usmieva hocikedy takže to je asi jedno.

No urobila som to len kvôli tomu aby bola ticho.
Nie, že by som bola na hovno kamarátka a v deň jej narodenín ju poslala do riti, ale vždy sme to oslávili len tichou večerou, malým darčekom a úsmevom.
Tak som nevidela dôvod to meniť.

Akonáhle sme vstúpili do vysokej sivej budovy všade ma osvietilo červené svetlo.
Počula som hlasnú hudbu a cítila smrad.
Smrad ktorý nebol z voňaviek ale nepríjemného smradu potu.
Prvé poschodie bol jeden obrovský bar pri ktorom si objednáš alkohol alebo... Niekoho kto ťa uspokojí.

Od Mel som to tu poznala, ako keby som tu sama pracovala. Celkom strašidelné.

Nepríjemne som sa otriasla a pozrela na Melody, ktorá sa usmievala ako slniečko.
Aspoň niekomu nevadí to, kde sme.
Keď som videla rôznych chlapov sedieť kade tade a čítať ružový lístok na ktorých boli fotky zhnusilo sa mi to. Stále som nedokázala pochopiť prečo niekto niečo takéto robí no nemohla som súdiť.
Nie teraz a nie ak som sama potrebovala peniaze a nepoznala ich príbehy.

Nehovorím, že by som to robila aj ja, ale tiež by som bola ochotná urobiť veľa vecí pre pár tisíc.

„Netvár sa ako keby si bola dokonalá. Pozri mám narodeniny Astrid. A chcem ich stráviť s tebou."
Prikývla som a sklonila hlavu kráčajúc za ňou.

Hej má narodeniny, ale sme v strip clube, kde pracuje.

Akonáhle sme prešli ďalšími dverami sme sa objavili v rovnakej tmavej miestnosti. Svetlá tu boli červené no steny čierne rovnako ako kožené sedačky.
Boli tu traja ľudia a pochopila som, že to bude niečo ako VIP kútik.
Nebolo to veľké ako tá hlavná miestnosť.
Bolo to ako menšia obývačka, len obyčajný kútik s boxami na sedenie.

„Ostaň tu. Donesiem nám nejaký alkohol nech sa môžem uvoľniť a opiť." A ja som jej nestihla ani len povedať, že piť nechcem.
Nie kvôli miestu ale kvôli sebe.

Snažím sa vyhýbať alkoholu a hlavne keď som na neznámom mieste.

Na pravej strane boli oproti sebe dve sedačky a taktiež aj vľavo, keďže v pravo sedel chlap a žena a o niečom rozprávali nechcela som ich rušiť a radšej si sadla dozadu.
Predné sedačky boli oddelené stenou a tým som sa dostala ku ďalším rovnakým sedačkám, kde ma nikto nevidel.

Tentokrát som si sadla napravo dozadu ku stene aj keď na druhej strane miestnosti bol muž ktorý tam sedel a skúmal ma pohľadom.
Super, ak by som si ho všimla radšej ostanem sedieť inde.

„Prepáč. Pracuješ tu?"
Ozve sa hrubý mužský hlas a ja sa stretnem s očami chlapa.
Akosi si nevšimnem kedy chlap s dievčaťom odídu a začínam cítiť jeho pálivý pohľad, ktorý mi rozhodne nie je príjemný.

„J-ja n-nie. Nerobím tu."
Rýchlo krútim hlavou dúfajúc, že Melody každú chvíľu príde. V krku sa ki tvaruje kameň.
„Škoda." Zamrmlal si pre seba neznámy chlap a ja sa strasiem dúfajúc, že som počula zle.

„Mám alkohol!"
Vypískne Melody keď vbehne dnu a venujem jej malý úsmev.
„Melody nemala by si pracovať?"
Ozve sa muž v miestnosti a ona potichu zavrčí, alkohol dá na stôl za ktorým sedíme a nahnevane stoji vedľa mňa.