Syn svojho otca

Vtedy, keď sa spí

Chceš, aby tá bolesť prešla? Aby ťa krivda už nebolela... aby tvoji nepriatelia dostali to, čo si zaslúžia?

Celý svoj život som nahnevaný. Dusím v sebe emócie, aby som im nemusel čeliť.

Tlačím ich v sebe.

Niekoľkokrát som sa však prestal ovládať. Bolo to hlavne vtedy, keď sa mi deti vysmievali, že moja mama je bosorka. Nikdy som tomu nechápal...

Prečo by mala?

Na každého sa usmievala aj keď sa v hĺbke duše stále iba trápila. Som si istý, že som mamu nikdy nevidel naozaj šťastnú... niesla si so sebou niečo z minulosti... niečo, čoho sa nemohla vzdať, no aj tak to bol najmilší človek, akého poznám...

Nevedela zabudnúť na minulosť, ale svoju ťarchu si nechávala pre seba.

Teraz som zlyhal znova... nenapadol som nikoho fyzicky... kiežby. Urobil som niečo horšie... a možno nie...

Čo sa to do pekla deje?!

Na čiej strane som?

Vrátil som sa do izby po slávnostnom predstavení za nového pobočníka. Kráľ bol nadšený mojím plánom a namiesto mojej imatrikulácie sa venoval prevažne stratégií naplnenia. Zatiaľ, čo ja som sa utápal v myšlienkach...

Bolo nás tam päť... Kráľ, ja, jeho dvaja našepkávači a veliteľ armády.

Kráľovská pätica...

Päť najdôležitejších ľudí na zámku... a ja... ja som bol medzi nimi.
"Ako chcete odkloniť prúd rieky?" opýtal sa zmätene veliteľ. Pozeral sa pritom na mňa, no odpovedal kráľ.
"Podkopeme ju. Vytvoríme koryto."
Znechutene, no uvedomujúc si, že rozpráva s kráľom sa zasmial. "Rieka sa nedá odkloniť."
Kráľ sa na neho prísne pozrel. "Keby som zakaždým počúval každého, kto mi tvrdil, že veci sa nedajú urobiť, tak ako si to ja predstavujem - nemal by som podmanené štyri kráľovstva."
Veliteľ uhol pohľadom.
"Ak Južančania stratia rieku, oslabnú a my si môžeme vziať, čo nám patrí." Bol nadšený. Skrýval to, ale kráľ bol nadšený ako malé dieťa, ktoré dostane prísľub novej hračky.

Ja som taký nadšený už nebol...

Keď som osamel v izbe, sadol som si na zem a chrbtom som sa oprel o čelo postele. Lakte som si oprel o kolená a tvár si skryl do dlaní. Bolo mi ťažko... zo všetkého.

Zlý sen.

Je to len sen.

Teraz sa zobudím a budem doma.

Do miestnosti niekto vošiel. Ledva som však počul otvorenie dverí.

Bola ako mačka.

"Pri pohľade na tú veľkú posteľ ma prekvapuje, že sedíš na zemi," skonštatovala.
To, že som sa nezľakol jej náhleho vpadnutia mi mohlo naznačiť, že nemám dušu iba malý kus svedomia...

"Nemala by si už spať?"
Prekrížila si ruky na prsiach. "Ak poviem áno, nahlásiš ma?"
Pokrútil som hlavou a sucho sa zasmial. "Potrestajú ťa ak ťa nájdu niekde, kde nemáš byť. Videl som to v ošetrovni. Ste pod neustálim dohľadom..."
"Ste?" opýtala sa stroho. "Takže ty už k nám nepatríš?"
Díval som sa viac menej do tmy, ale jej obrys som videl. Vlasy mala rozpustené a siahali jej až po pás. Pól tváre jej osvecoval mesiac.

Neodpovedal som.

Nemal som, čo jej povedať... nevedel som, čo mám povedať.

"Máš strach?" opýtala sa z ničoho nič. Podišla kúsok bližšie. Mala bielu nočnú košeľu, ktorá jej obopínala ženské krivky. Dívala sa na mňa ako mačka. Sledovala každý môj nádych.
"Mal by som mať?"
Pozrela sa do okna, v ktorom sa týčil mesiac. "Bohovia ťa potrestajú iba ak robíš niečo zlé..."
Smutne som sa zasmial. "Snáď budú jemní..."
"Nie si zlý človek..." zašepkala.

Vtom do dverí niekto narazil. Rýchlo som sa postavil na nohy. Julie na mňa vyľakane pozrela a ja som jej naznačil aby bola ticho a skryla sa do kúpeľne.
Kým odbehla niekto sa snažil otvoriť dvere od mojej izby.

Bola noc.
Kto by tu chodil?

Ďalší náraz...

Dvere sa zrazu otvorili a dnu vpadol..... Tomas?
Vošiel a keď znova nabral rovnováhu pozrel na mňa. Ukázal na mňa prstom. "Návšteva," povedal trpko.
Nemusel som ísť k nemu bližšie, nemusel som sa dokonca pýtať... bolo jasné, že je opitý. Podišiel ku mne a vrazil do mňa. Na to v akom stave bol, hýbal sa dostatočne rýchlo, aby ma zrazil na zem. Vrazil mi do tváre a ja som mu to vrátil. Spadol zo mňa a chytil sa za nos.
"Vieš, čo ma to stálo?!" zvýšil hlas. "Vieš, čoho všetkého som sa musel vzdať, aby som sa stal jeho skurveným pobočníkom?!" Vypľul zo seba a zahnal sa po mne. Udrel ma znova. Tentoraz mi stiekla krv až k ústam. Bol ako posadnutý. Udieral ma znova a znova a znova...

Kovová chuť krvi mi už bola známa.

V momente, kedy sa po mne zahnal znova som ho zachytil a odhodil od seba...

"Čo si vlastne zač?" vyprskol, "Si nejaký zkurvysyn ktorý tu bol nasadený? Máš ma zničiť? Alebo toto kráľovstvo?!" vrieskal. Postavil sa a snažil sa udržať rovnováhu.
"Nechcel som to!" skríkol som pomedzi nádychy. Chrbtom ruky som si utrel krv spod nosa. "Nepýtal som si nič takéto!"
Znechutene sa zasmial. Neveril mi.
Dýchal prerývane. Jeho nos krvácal a v jeho ruke sa zablýskala dýka.
"Ideš ma zabiť?" opýtal som sa zmätene.

Pozrel na dýku v ruke a ťažko dýchal. Bol ako divoká zver. Rozbehol sa na mňa a vtedy som si myslel, že dnes je deň, kedy umriem... Dnes je ten deň, na ktorý som ako malé dieťa čakal... deň kedy sa stretnem s otcom, ktorý padol v boji. S mužom, ktorému moja mama darovala srdce a nestihla si ho vziať naspäť... S mužom, ktorý ma síce nikdy nevidel, ale vraj som jeho verná kópia... spozná ma?

Spoznám ho ja?

Porezal mi zápästie pri tom ako som sa snažil zbaviť ho dýky. Bolesť ma vtiahla naspäť do reality.

"Zabijem ťa!"
V momente, kedy mi ruka začala tŕpnuť a ja by som poľavil, ho zo mňa niekto stiahol.
Hádzal sebou, ale nakoľko bol opitý, bol slabší ako jeho protivník. Ten mu zapchal ústa a tým stmil jeho nahnevané výkriky.

Vykašľal som krv a oprel sa o lakte.
Bol to jeho kamarát... ten ktorý ma vzal na ošetrovňu. Surovo ho hodil na zem.
"Čo to stváraš?" zasyčal naňho. "Načisto ti preskočilo?!"

Odkopol dýku Tomasovi z rúk a za rameno ho stiahol von z dverí. Pri odchode sa na mňa letmo pozrel. Z jeho pohľadu som nevedel nič vyčítať...
Snažil som sa chytiť normálny dych a skôr ako som stihol vstať, ku mne pribehla Julie. Skontrolovala ma či som v poriadku a následne zabuchla dvere. Dýku skryla do stolíka a z kúpeľne mi doniesla utierku, ktorú som zovrel v rozrezanej dlani.
Bola vyľakaná a triasla sa viac ako ja.

V tom zmätku.... mojom...jej... i tomto celom, som ju chytil za tvár a prinútil ju pozrieť sa na mňa.
"Som v pohode, Julie," zašepkal som. Bol so nahnevaný, ubolený, v ruke som cítil svoj pulz a v hlave sa mi točilo, ale to všetko sa stalo nepodstatným...

Zadívala sa mi do očí.

Tak hlboko ako ešte nikto....

Cítil som sa, akoby sme videli viac ako len to, čo sa dalo vidieť voľným okom...

...akoby...

"Mala by si ísť," zachrapčal mi hlas. Stále bola rozrušená a celá sa triasla... mal som chuť ju objať... mal som chuť...

Po dlhšej chvíli odvrátila pohľad, ale nepohla sa... akoby bojovala sama so sebou až napokon povedala: "Pevne si to zaviaž," a odišla tak potichu ako prišla.