Syn svojho otca

Neúplná

Julie:

Nedokázala som spať, hoci všetky ženy okolo mňa spali. Ja som to nevedela. Nevedela som zabudnúť na to, kde som a čo tam robím. Myslela som iba na domov. 
Ak sú nažive, idú si po nich. 
Ak sú mŕtvi, zabijú aj to posledné, čo z nás ostalo.

Voz nadskakoval na veľkých skalách. Bola chladná noc a my sme nemali žiadnu prikrývku. 

Videla som svoj dych. 

Teplé dni, studené noci, vravievala mi mama. Nenechaj sa oklamať denným slnkom, je to dobrý klamár. Jeho priateľ mesiac sa stará o jeho dlhy. Ten, kto utečie pred slnkom, nájde si ho mesiac.
Nájde si teraz nás?
Zmrzneme tu?
Objala som si kolená a snažila sa ich šúchaním zahriať. 
Keby som sa tak mohla zmeniť na oheň... Poddaných by som zahriala a pánov spálila. 
Keby tak...

Zobudilo ma tvrdé naskočenie voza. Pozrela som sa okolo seba. Niektoré zo žien spali, iné sa dívali do diaľky. Všetky však ponorené vo sne.
Prechádzali sme tmavým lesom, kde slnko nesvietilo. 

Nikoho tu nemohlo oklamať. 

Mŕtve stromy lemovali zaprášenú lesnú cestu. Ich holé pne a vyschnuté korene trčali zo zeme a tiahli sa k nám. Nebol to les, taký ako som poznala. Tie naše boli voňavé a slnečné. Mohutné kmene tlačia koruny stromov vyššie a vyššie.... 
Tieto lesy som nepoznala.
Sú to lesy temnoty.
Nikto sa im nevenuje, nikto ich nebáda, sú to lesy kráľa, ktoré lemujú spodnú časť kráľovstva. Tu nikto nechodí.
Tu smie iba smrť.

Nevedela som veľmi dobre rozoznať či je večer, alebo skoré ráno. Nevedela som ani povedať koľko dní sme už išli. No podľa bolesti žalúdka a vyschnutých pier sme išli pridlho. Strácali sme na sile. Nikto z nás neprehovoril. Na rozprávanie sa míňalo priveľa energie a tú sme nemali. Mala som veľmi veľa otázok na ženy, ktorých pamäť siahala dávno pred mojím narodením, ale nemala som silu otvoriť ústa.
Stratila som hlas.

Pohľadom som prešla po ženách, ktoré sa viezli so mnou. 

Niektoré nás už v tichosti opustili.

Deň.

Noc.

Deň.

Nezastavovali sme. Nedostali sme jedlo a ani vodu. Pery som mala tak popraskané a suché, že som ich ani nedokázala spojiť. 
Pálilo to ako otvorená rana. 

Voz osvietil jasný blesk. 

Ozvalo sa prvé klopkanie dažďa. Pozrela som sa na oblohu, ktorá bola zatiahnutá stromami. Napla som ruku a pocítila studené kvapky dažďa. Chabo som sa usmiala. Čochvíľa bola celá látka, ktorou bol prekrytý voz mokrá od dažďa. Napila som sa z nej. 

Pila som toľko, akoby môj jazyk vodu ochutnal po prvýkrát. 

Mokrá plátená strecha voza však priniesla aj svoju daň. Odevy, ktoré sme mali na sebe premokli a stuhli od zimy. 
Túto cestu nemôžeme prežiť.
Za kráľa nebude mať kto bojovať. 

Ku nášmu vozu prišiel jeden zo strážnikov na koňovi a hodil nám dva staré obschnuté bochníky chleba. Pár žien sa po ňom rýchlo natiahlo, no väčšina ostala ležať.

Boli pripravené zomrieť.

Čas sa vliekol a naše telá sa triasli od zimy. Aspoň tie, ktoré prežili. Bolo nás čoraz menej. Objala som si kolená a oprela si o ne hlavu. Žena vedľa mňa sa mi oprela o ruku. 
Nenamietala som. 
Počula som jej prerývaný dych. Ten sa po čase ustálil a žena zaspala. Dýchala pomaly a zhlboka, v jednu chvíľu však prestala.....
Zodvihla som hlavu. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Roztrasenou, zmrznutou rukou som ju chytila za tu jej. 

Jej duch už lietal preč z tohto lesa. 

Pomaly som ju zo seba zložila na drevenú podlahu. Ležala skrčene, presne tak, ako bola o mňa opretá. Zatajila som dych, aby som sa nerozvlýkala. Napravila som jej sivý pramienok vlasov z tváre.  Nemo som sa pozrela na ženu oproti mne, tá mi pohľad opätovala, no nebolo v ňom nič. Dívali sa na mňa prázdne veľké oči. 

Deň sa stretával s nocou a noc s dňom.

Pozrela som sa na muža, ktorý šiel na koni za našim závesom.
Bol vyčerpaný a pod každým nadskočením koňa sa hojdal z jednej strany na druhú. 

Možno keby som utiekla, urobila by som lepšie. Zabili by ma... ale takto zomriem aj tak.
Možno keby som....

Kone divoko zaerdžali a náš voz tak ako aj všetky za nami prudko zastal. Vypadla som z neho do mokrého bahna. Pri páde som si udrela ruku, ale silnú bolesť nahradil strach. Povzviechala som sa na kolená a prichytila sa koča. Videla som na cestu pred nami. Videla som prevrátený voz. Kone splašene vstavali na zadné a tým zhadzovali svojich jazdcov. Ženy z kočom ležali v blate. No len niektoré sa pohli.
Strážnik, ktorý šiel za našim vozom zoskočil z koňa a zdrapil ma za ruku.
"Čo si myslíš, že robíš?" vyštekol na mňa.
Chcela som niečo povedať, no jeho krkom prešiel šíp.

Nebol to však Južansky šíp.

Jeho mŕtve telo dopadlo na mňa. Zakliesnil ma svojou váhou. Keď som sa spod neho snažila vytiahnuť, ponad hlavu mi zasvišťal ďalší zo šípov. Tento však nevzal život nikomu, no vzal nádej na život niekoľkým ženám, ktoré sa ocitli v plameňoch. 
Z voza šľahalo teplo, ktoré mi opaľovalo tvár. Z celej sily som zatlačila do mŕtveho tela strážnika a zhodila ho zo seba. Zhlboka som sa nadýchla. Kľačala som ponorená v blate, koč predomnou i za mnou horel a s ním aj niekoľko žien. Tie, ktoré boli najďalej od jeho otvorenej časti, ale taktiež aj tie, ktoré zaspali na večnosť už počas chladných nocí. Lapala som po dychu. Zmätene som sa dívala pred seba. 
Chaos.
Vojaci padali z koňov jeden za druhým. Vozy vzbĺkli v plameňoch. Kone, ktoré boli ku vozom pripevnené erdžali z posledných síl až napokon skonali. 

Odplazila som sa ďalej od ohňa. Všade bol krik a chaos. Preplazila som sa do trávy, ktorá lemovala lesnú cestu, no v tom ma ktosi zdrapil za nohu. 
Zakričala som. 
Bol to muž v zbrojení s erbom ohňa. Nebol to kráľov erb, jeho bol zdobený ružami so železným mečom v jeho strede. Symbolizuje jeho silu v boji. Jeho zručnosť s mečom, o ktorej sa hovorilo všade po krajine. 

Čo symbolizoval oheň?

Všetky rody sú pod velením samotného kráľa. 

Vrátane tohto.

"Slúžim kráľovi!" kričala som. "Sme kráľovi ľudia!"
Muž v brnení ignoroval moje výkriky. 

Vedel to.

Zdrapil ma za ruku a potiahol na nohy. Hádzala som so sebou, ale nepomáhalo to. Ťahal ma ku ohňu. Keď som sa pozrela smerom, kde oheň bol, videla som ako muž v rovnakej uniforme udrel starú ženu do tváre a následne ju tam hodil.

Ich sila bola v ohni.

Prinášajú mu obete.

Skončila v horúcom ohni.
Omráčená a neschopná sa brániť.

Do oči sa mi nahrnuli slzy. Kopala som ho, vrieskala som, ale nič nepomáhalo. Bola som ohňu tak blízko až som cítila jeho teplo na tvári.

"Bojujeme s vami!" plakala som.
Smrad spáleniny, ktorý sa niesol vzduchom.
Zavrela som oči.
Nechcela som ju znova vidieť, pretože tentokrát ma dostane. 

Zovretie však povolilo. 
V ušiach som cítila škripot kovu. Na tvári cítila teplo, ale to, čo som cítila na ruke, to opísať neviem. Najskôr som necítila nič, to nič sa zmenilo na niečo a to niečo na najhoršiu bolesť akú som kedy zažila. Skríkla som. Skríkla som tak nahlas, až som mala pocit, že všetko navôkol mňa sa stratilo. 
Vyparilo.
Zostala som iba ja a moja bolesť....
Ja a....
Pozrela som sa na svoju ruku a zistila, že časť z nej mi chýba. 

Tá časť, ktorá ležala zakrvavená a špinavá v mokrom bahne. Krv z nej zmýval dážď, ktorý sa spustil akoby niečo tušil.

Zatočilo sa mi v hlave a stratila som rovnováhu. 
Tvrdo som dopadla na zem. Všetko naokolo mňa spomalilo....
Bolesť.
Nič iné som necítila. 
Nič iné som nevidela.

Pohltila ma a ja som ležala v smradľavom bahne zakrvavená a ... neúplná