𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌗7🌗

Ako počujem, už sa prejavuje vlčí hlas v mojej hlave. Mal by sa prejaviť, keď nájdete svoju spriaznenú dušu. Keďže on to ešte nevie a viem to iba ja, tak ju začínam počuť už teraz.

Má pravdu. Naozaj má pravdu. Je zlý. Ublížil by mi.

Keďže je neobyčajný, je možné že využíva zlé sily. Napríklad mučenie bolesťou alebo psychické mučenie strachom. Ani jedno však zažiť nechcem.

Ale späť do čiernej predsiene Alfovho domu.

„Prepáč. Môj brat je posadnutý čiernou. Naposledy mi ani nenapadlo ako divné pôsobí tento dom." ospravedlnil sa i keď som tu už bola. Naozaj to tu pôsobí divne. Dodáva to tomu hradu takú tú temnú atmosféru. Strašidelný a tajomný akoby to zariaďoval človek, ktorý nie je psychicky v poriadku. Presne som opísala Alfu.

Keď sme sa vyzuli, naše kroky smerovali do jedálne. Sadli sme si na stoličky, ktorých tu bolo presne 62. Áno, dnes som to spočítala. V hlave som za počula dva hlasy. Hlas Blakea a Alfy. Asi používajú vlčiu frekvenciu a neblokujú ju.

„Brácho, môžeš isť do jedálne, prosím? Chcem ti niekoho predstaviť." Blake.

„Vieš, že tu mám prácu. Musím z toho potkana dostať, kde majú sídlo. Vstúpil na naše územie, a tak na niečo poslúži. " Alfa. Už teraz som zmätená. Mučí ho? Teraz? Keď som tu? Ani nežartujte. Vedela som, že je zlý. To, že sme spriaznené duše sa snáď nikdy nedozvie.

„Blake. Niekto je napojený na našu frekvenciu." povedal naštvane Alfa.

„Nenapojil sa ten väzeň?" Blake. Asi by som sa mala odpojiť.

„Trošku mu ozrejmím čo smie a čo nie. Prídem za pár minút." Alfa.

Ďalej som sa radšej odpojila. Najradšej by som išla domov. Dúfala som, že nie je až taký zlý, ale sklamala som sa. Pozrela som si na ruky, ktoré som si žmolila. Z tretieho pohľadu som vyzerala určite nervózne. Ale to som vpodstate aj bola. Bála som sa, že ublíži aj mne. A čo ak príde na to, že som jeho spriaznená duša? Musím sa posnažiť, aby nevidel moje znamienko.

Po piatich minútach vošiel. Zapínal si posledné gombíky na čiernej košeli, čo znamená, že sa bol prezliecť. Ten sviniar tomu chudákovi asi ublížil veľmi.

„No som tu Blake. Zdravím." Alfa najprv oslovil Blakea a keď si ma všimol pozdravil aj mňa. S Blakeom sme sa obaja postavili. Obzrela som si Alfu. Vyzeral príťažlivo ako vždy. Čierne sakové nohavice, čierna košeľa. Tentokrát nemal sako. Vyzeral akoby išiel na pohreb. Áno, až dnes som si začala uvedomovať, ako divne musí pôsobiť, keď chodím aj ja trištvrtinu času v čiernom.

„Dobrý." nepríjemne som pozdravila.

„Anna, toto je môj brat. Nicolas, toto je Anna." predstavil nás. Už konečne viem jeho meno. Nicolas. Znie to tak nádherne. Vždy som tak chcela pomenovať syna. A teraz sa tak volá môj sexy budúci manžel.

Annabeth! Vravela som ti niečo. Nenechaj sa zmiasť jeho výzorom. Je zlý.

Áno, America opäť otravuje.

Héj. Ja som to počula. Ale to meno sa mi páči.

No vidíš. A teraz buď ticho.

„Nicolas." podal mi ruku. Už som si zvykla na Alfu, takže neočakávajte, ze ho budem volať v mojej hlave Nicolas.

„Annabeth." jeho ruku som prijala, keďže to slušnosť káže. Nepotriasol si s ňou ako som čakala. Namiesto toho ju jemne chytil do ruky, pri čom mnou prešli príjemné vibrácie, a pobozkal ju ako gentleman. Ešte že mal toľko slušnosti a nepobozkal ju naozaj.

„Anna je o rok vyššie. Robili sme spolu projekt na biológiu. Prisťahovala sa v nedeľu." povedal Blake, ale znel ako robot.

„Narazili sme sa pri riaditeľni, keď ťa vyhodila tá fyzikárka." spomenul si Alfa. „Zdá sa mi, že som vás okrem toho už niekde videl." zamyslel sa.
Keďže som si celý čas pozerala na nohy, padli mi vlasy opäť do tváre. Nie, prosím, nie, zase. Keďže mi zavadzali, musela som si ich dať preč. Vedela som, že podstupuje riziko. Rukou som si ich dala za ucho.

„Nicolas? Vieš, že máte rovnaké tetovanie?" Blakeovi sa zmenil hlas. Nie. Nemal to hovoriť. Snáď sa nič nestane, keď ho uvidí.

„Naozaj? A kde ak môžem vedieť?" spýtal sa s pohľadom plným nádeje. Nechápem ten pohľad.

„Ľavé zápästie." odpoviem jednoducho. Nechcem to viac rozoberať.

„Môžem ho vidieť?" zdvihnem na neho pohľad. Prepaľuje ma tými jeho modrými očami. Nie nemôžeš. Nechcela som aby si sa to spýtal, ale keďže je slušnosť moje druhé meno, musím.

„Samozrejme." vyhrniem si rukáv a vystriem ruku medzi mňa a jeho. Chytí ju do svojej a začne si ho obzerať. Ukazovákom druhej ruky ho začne obkreslovať. Je mi to nepríjemné. Vytrhnem mu ju.

„To je ale náhoda. Naozaj je úplne rovnaké." nadšene spískne. Nedošlo mu to snáď. Nemuselo by. „Kedy si si ho dala vytetovať?"

„Pred dvoma mesiacmi." poupravila som pravdu. Potrebujem aby si myslel, že nie som ten, kto si myslí, že som. Pozrel mi do očí. Cítila som ten nátlak. Zapisujem si do hlavy. Jedna z jeho schopností je nátlak na človeka. Donúti ho pohľadom aby povedal pravdu. Nie každý dokáže odporovať tejto schopnosti. Keďže som neobyčajná a viem, že to je jeho schopnosť to dokážem. Pozerám sa mu do očí. Po desiatich sekundách to vzdá a začne na mňa podozrievavo pozerať. Snáď som si týmto neprezradila identitu.

Blake sa ma spýtal, že či by som u nich nechcela zostať na obed, keďže im domáca navarila. Ako mi mozog pracuje viem, že tu nie je iba jedna, ale najmenej desať.
Sadla som si na miesto, kde som sedela aj predtým Blake si sadol oproti a Nicolas za vrch stola. No jasne. Alfa predsa nemôže sedieť inde ako za vrchom. Služobné nám najprv doniesli perlivý nápoj a aj čaj. Oba podľa želania. Ja som si dala Colu a mätový čaj. Ani jeden z nás neprehovoril pól slova. Nepríjemne som sa zamrvila na stoličke. To pritiahlo pohľad Nicolasa. Cítila som ako ma prepaľoval. Nepozrela som sa na neho. Lakťami som sa podoprela o stôl a o dlane si oprela bradu.

„Odkiaľ si sa prisťahovala?" prelomil ticho Nicolas. Z jeho hlasu ma striaslo. Prečo ma bohyňa tak trestá? Nemohla mi vybrať milujúceho manžela?

Nesťažuj sa. Mohla ti vybrať aj horšieho.

Bože. Zase sa vrátila. Už som sa tešila, že sa vybrala na dovolenku na Bahamách a vráti sa o týždeň. Nestalo sa tak.

„Z USA." jednoducho som odpovedala. Nemala som náladu to rozoberať.

„Z ktorej časti? Ak smiem vedieť, samozrejme."spýtal sa.

„Kalifornia."s náznakom nepríjemnosti som odpovedala a dúfala, že si to uvedomí.

„Z akého dôvodu?" otravoval naďalej. Odtrhnem mu hlavu už teraz, alebo až potom?

„Potrebovala som prísť na iné myšlienky. A ako inak keď nie v inom štáte?" ironicky som sa zasmiala.

„Čo sa stalo?" pýtal sa naďalej. Do mojich očí sa nechcene votreli slzy. Nechcem pred ním plakať. „Prepáč. Nemusíš odpovedať. Nechcel som naraziť na takúto tému." ospravedlnil sa. Áno, zlý Afla sa ospravedlnil.

Ahojte. Nová kapitola je tu🤍 Dúfam, že sa vám páči.

-D