Stratení

~2~

Víkend prešiel Olívií veľmi rýchlo. Celý čas sa udomácňovali a vybaľovali. Dnes je pondelok a Olíviu čaká prvý deň na strednej škole. Má strach. Raňajky nedojedla, žalúdok jej to nedovolil. Bola v strese. Obliekla sa elegantne, je to jej prvý deň na novej škole.

Rose sa na ňu s úsmevom pozrela, keď schádzala po schodoch. Olívia sa nútene usmiala a tvárila sa, že sa do školy teší. ,, Vyzeráš nádherne." povedala Rose svojej dcére s úsmevom.

,, Ďakujem. Mám trošku strach." povedala a mama ju objala. Do chodby vošiel ocko. Bol už prichystaný do práce a Olíviu odvezie do školy. Mama ju ešte poslednýkrát upokojila a povedala pár motivačných slov.

Auto zastalo pred veľkou budovou. John sa pozrel na svoju dcéru a usmial sa. ,, Všetko dopadne dobre. Hneď choď za riaditeľom." Olívia prikývla, rozlúčila sa s ockom a vystúpila z auta. Do školy prichádzali davy študentov a nikto si ju našťastie nevšímal. Nemala rada veľkú pozornosť a toto jej zatiaľ vyhovovalo. Vošla do budovy, ocitla sa na veľkej chodbe, kde bolo plno skriniek a pri nich študenti, ktorí si brali učebnice na hodiny alebo sa medzi sebou rozprávali.

Rýchlym krokom odišla hľadať riaditeľňu. Našťastie ju našla rýchlo. Zaklopala na dvere a vošla do miestnosti. Privítala ju s úsmevom sekretárka, Olívia jej úsmev opätovala a sekretárka povedala: ,, Ty musíš byť Olívia Reedová." Olívia hanblivo  prikývla a sekretárka pokračovala:
,, Ospravedlň pána Browna, ale má tam jedného študenta a musí to vyriešiť. Zatiaľ si sadni." Olívia bez slova prikývla a sadla si na stoličku. Obzerala sa po miestnosti a niekedy sa na ňu aj sekretárka usmiala, keď sa im stretli pohľady.

Po desiatich minútach z miestnosti vyšiel chlapec. Olívia sa na neho pozerala celý čas ako vychádzal bez slova z miestnosti. Vyzeral nahnevane. Pri dverách zastal a pozrel sa na Olíviu. Zrazu tá zamračená tvár sa rozžiarila. Bola to len chvíľka a potom zrazu len tak rýchlo zmizol. Mal slabohnedé vlasy, výrazné lícne kosti a zelené oči, ktoré sa na ňu chvíľu pozerali. Bol vysoký a chudý a cez biele tričko sa mu črtalo pár svalov.

Z rozmýšľania nad neznámym študentom ju prerušil riaditeľ. Pozrela sa na neho a začala sa mu ospravedlňovať. Pán Brown sa len pousmial a pozval Olíviu do jeho kancelárie.

,, Vítam ťa na škole." povedal pán Brown a ukázal na stoličku, aby si sadla oproti neho. Olívia si nesmelo sadla a pozrela sa na riaditeľa, ktorý sa stále usmieval. ,, Ako sa ti zatiaľ páči?" opýtal sa a Olívia mu tichým hlasom odpovedala na otázku: ,, Máte to tu pekné." riaditeľ sa zasmial a Olívia sa pousmiala. Pri cudzích ľuďoch nebola nikdy zhovorčivá, tá odpoveď mu musela jednoducho stačiť.

,, Dúfam, že ťa nevystrašil." Olívia sa zatvárila zmätene, ale potom si spomenula na nahnevaného chlapca. ,, Nie, vyzeral dosť nahnevane." Skonštatovala a riaditeľ povedal: ,, Ani sa mu nečudujem." zobral zo stolíka papiere a odložil ich do zásuvky v stolíku. Boli to súkromné spisy, ktoré neboli pre Olíviine oči.

,,Slečna Cooperová ti dá rozvrh. Som rád, že máme takúto žiačku na škole. Tvoje výsledky sú úžasné." Olívia sa usmiala a nesmelo poďakovala. Riaditeľ sa s Olíviou ešte chvíľu rozprával o starej škole a potom odišla za sekretárkou Cooperovou, aby jej dala rozvrh.

Vyšla z riaditeľne a zvedavo pozerala na svoj rozvrh. Kráčala po dlhej tmavej chodbe, po chvíli ucítila na hrudi ruku, ako ju zatlačila do zadu. Pozrela sa zmätene na človeka, ktorý ju zadržal. Bol to ten nahnevaný chlapec z riaditeľne. ,, Pozeraj sa pod nohy." povedal a Olívia sa pozrela na zem. Musí si dávať pozor, pretože na tejto škole sú hocikde schody. Teraz je pár schodov dole a mohla skončiť na zemi. ,, Ďakujem" povedala a na tvári zacítila horúčavu. V duchu prosila, aby sa nečervenala. Chlapec bez slova odišiel a Olívia si dávala pozor, aby náhodou znova nespadla. Na chvíľu zastala a pozrela sa za chlapcom, ktorý rýchlym krokom s rukami vo vreckách na jeansoch odchádzal niekam preč.