Vlk (SK)

Kapitola 11

,, Dovolil si si však zaútočiť na Alfu," skonštatujem pološeptom, a čoraz viac vnímam svoje telo na tom jeho. ,, Mal šťastie že som ho nezabil," povie hrdo a jemne.  ,, Tak čo potom si?" zašepkám neveriacky.

Muž mi venuje tajomný pohľad. Aj keby nebol mojou spriaznenou dušou, pod horúčavou jeho jantárových očí by som sa roztopila ako úbohé naivné dievča. ,, Som kto som," nadvihne  obočie a oddane mi hľadí do očí. ,, Cituješ Bibliu," poviem pološeptom. Som vystrašená, neskonale vystrašená a chcem aby ma pustil. Bojím sa však jeho reakcie, pokiaľ by som o to požiadala, a tak radšej zúbožene hoviem v jeho náruči pod hĺbavým pohľadom vlka.

,, Stále si sa ma neopýtala na meno," zašepká tentoraz on, a pritiahne si ma bližšie na svoju hruď. Určite cíti moje trepotajúce srdce ktoré si žiada o vyskočenie z tela bez padáku. Do líc mi vstúpi červeň, prečo sa snaží nebadane pošpiniť moju hrdosť?

,, Ak by si bol džentlmen, tak by si mi ho povedal sám," poviem pokojne a sledujem jeho arogantný úsmev, počas ktorého sa mu v očiach  zračí pobavenie.

,, Vždy si taká podpichovačná?" spýta sa ma kľudným hlasom.

,, Myslím že moja podpichovačnosť sa nevyrovná tvojej arogancii," šepnem. Muž vyčarí božský úsmev, a odhalí rad bielych zubov. Nežne vezme moju chabú ruku a otočí si dlaň tak, aby na ňu dôkladne videl.
,, Nezmeníš to," povie pološeptom, a chladnými bruškami prstov mi prejde po vypálenej značke,
,, nezmeníš mňa, ani to kým som."

,, Môžeš ma prosím ťa, pustiť?" spýtam sa potichu, a opatrne si vyslobodím svoju dlaň z tej jeho.

,, Ak ťa pustím, spadneš," jeho oči sa opäť zaboria do tých mojich. Pri každom jeho skúmavom pohľade, ktorým mi kúsoček po kúsku rozožiera vnútro, sa mi zatají dych.

,, Na matrac," zmraštím obočie. Prudko ma otočí, a pobavene sleduje môj vyplašený pohľad.

,, Na zem," opraví ma.

Zatnem zuby. S ním sa do hádky púšťať dobrovoľne nebudem, a jeho arogantné egoistické zmýšľanie ma len privádza do šialenstva. Veľmi dobre sa zabáva, i keď sa len snaží dokázať svoju nadriadenosť nado mnou.

,, Tak spadnem na zem," zhlboka sa nadýchnem.

,, Ibaže to nedovolím," skonštatuje pobavene.

,, Fajn," vzdychnem si a zatnem pery do úzkej čiary, ,, ako sa voláš?"

,, Nepýtaš sa ma to úprimne," nadvihne jedno obočie, a na líciach sa mu objavia jamky.

,, Bože môj," šepnem a privriem oči, ,, prepáč, ale úprimnosť falšovať neviem."

,, Tak sa potom nedozvieš moje meno," víťazoslavne sa usmeje, a otočí sa tak, aby ma mohol pustiť na posteľ. Byť konečne slobodná, je skvelý pocit, obzvlášť keď sa nenachádzate v drtivom objatí diabla. A predsa, ma nenechá dýchať.

Vzdiali sa o pár metrov, a oprie sa chrbtom o múr. Ruky si prekríži na hrudi, lakte sa zmenia na vyčnievajúce svaly, a jeho pohľad sa zmení na labužnícky.

,, Som Oktagon," povie sám od seba. Jazykom si prejde po perách, čím vo mne vyvolá nepoznanú túžbu. Avšak, je len chvíľková, a razom zmizne.

,, Oh," pousmejem sa sarkasticky,
,, takže ty si ten Ó."

,, K vaším službám," provokatívne žmurkne, a mne týmto gestom vybije všetok dych.

,, Prečo ťa nevolajú celým meno?" nechápavo nadvihnem obočie, a opriem sa lakťami o mäkký matrac.

,, Boja sa ma," znie jeho pohotová odpoveď.

,, Nečakané," pousmejem sa v sarkazme.

,, Nebudem ťa zasväcovať do svojich hriechov," premeria si ma s úsmevom na perách, ,, obzvlášť nie dnes. Musíš byť v šoku, vzhľadom na to, že sa nevypytuješ na svoju rodinu, na to čo sa stalo, na to kde si..."

,, Je predsa prirodzené že vlčica zmizne zo svorky len sa za ňou zapráši," odvrknem, ,, v osemnástich rokoch podotýkam."

,,  Presne sem som sa nechcel dostať," pretočí očami a vzdychne.

,, Je mi to vlastne jedno," pousmejem sa.

,, Áno, tváriš sa tak," pobavene pokrúti hlavou, ,, vy vlčice hovoríte v zašifrovaných významoch. Jedno poviete druhé si myslíte," zavrčí.

,, A vy zasa konáte bezohľadne a pudovo," pokrčím ramenami v sebaobrane. ,, Niekto vás už chrániť musí," pozrie na mňa spopod mihalníc.

,, V tom prípade som rada, že mojou spriaznenou dušou si ty," poznamenám a nahlas sa nadýchnem.

,, Prečo?" šibalsky sa pousmeje, a oprie si temeno hlavy o stenu.

,, Nebudem ti lichotiť a dvíhať ego, princ krasoň," syknem.

,, Aj k tomu raz dôjde," zhlboka sa nadýchne, ,, ale dnes sa mi nezdáš veľmi priebojná," odsunie sa od steny a prejde k dverám.

,, Chystáš sa ma tu zamknúť na najbližšie týždne kým zo mňa nevyprchajú hormóny nevďačnej vlčice?"

Sledujem okenicu okna, a cítim ako sa naopak jeho pohľad zabára do môjho chrbta.

,, Nie Primrose," moje meno vysloví ako cenný briliant v kráľovskej pokladnici, a všetky chĺpky na tele sa postavia od pozoru, ,, odo mňa by si už dobrovoľne neutiekla."

,, Si si tým až prehnane istý," šepnem sklesnuto.

,, Nemáš na to žiaden dôvod," hrdelne sa zasmeje, a ja počujem otvorenie dverí, ,, videli sme sa Primrose," opäť mnou prebehne triaška, ,, a ja som sa ťa dotkol. Je už neskoro odvrátiť to čo začalo."

,, Oktagon," prudko sa otočím, a on sebou mykne, pravdepodobne vysloviť meno spriaznenej duše, nesie znaky akého pobúrenia, jemne sa pousmejem nad tým, že nie som jediná ktorá sa zmieta v pazúroch kliatby vlkolaka, ,, neverím tvojej svorke. Možno by bolo lepšie pokiaľ by si ma tu zamkol," šepnem, a sledujem jeho vážnu tvár.

Na krku mu nabehnú svaly, a ruky zatne v päste. Aj z postele vidím rozšírené zrenice. Vysloviť jeho meno, bolo zvláštne intímne. Zľaknem sa, že vyslovením nedôvery voči cudzej svorke mi uštedrí ranu, no potom si uvedomím, že by toho nebol schopný. Jeho nervová labilnosť sa dostaví pri pomyslení, že by sem niekto skutočne prišiel a ublížil mi. Nebudem klamať, a priamo sa priznám že srdce pri tejto myšlienke nadskočí radosťou a zalichotí mi to. Skoro. Na to je skoro.

Stroho kývne hlavou, a vyjde z komnaty. Keď zabuchne dverami, skutočne započujem kľúč v dierke a zvuk zapadnutia kladky.

Aj napriek všetkej katastrofe dnešného dňa, sa mi podarí zaspať. Obávam sa prebudenia do nového dňa, no viem že je to nevyhnutnosť reality.

A keď sa v noci zobudím na strach ktorý zachváti moje telo, uzriem len bizarne veľkého vlka späť rozvaleného pred krbom.