Vlk (SK)

Kapitola 20

Vonku je skutočne zima, a to som sa chcela tešiť keď po prvý krát vkročím do záhrad, ktoré som včera sledovala s Trishou z vitráže. Moje bosé nohy už viac nie sú chodidlami, ale ťažkým závažím tela.

Zdá sa však, že Oktagonov vlčí pud ktorý by mu mal nahovárať fakt, že môj život je vlastne jeho život mlčí, alebo číha v utajení. Dedukujem to len z toho, čo cítim. Mám chuť začať skákať, aby som si prekrvila nohy, no bolo by to maximálne zbytočné. Ostrosť mrazu ma pichá ako tisíce ihiel. ,, Zošalel si?!" zvriesknem. Rozhodím rukami a zvrtnem sa na špičke.

,, Ani nápad mladá dáma, vravel som ti aby si si vzala kabát," zavrčí, a prudko ma stiahne do ešte hlbšieho snehu, kde- ako predpokladám- sú schody.

,, O topánkach si nič nevravel," vytrhnem sa mu naštvane a obzriem sa dookola. Teplo a sucho sídla je len pár metrov vzdialené, no od Oktagonových úmyslov sa ďaleko svojvoľne nedostanem.

,, Si vlčica doparoma," zahromží a prezrie si ma nechápavým pohľadom. Sneh má takmer po kolená, nehovoriac o mne. Termoregulácia zatiaľ funguje, no nohy si už necítim. Veď na  ne ani len nedovidím.

,, Som z južnej svorky ty idiot!" hodím po ňom naštvaný pohľad. ,, Tam nám nasneží raz za päťročnicu!"

,, Tak si zvykaj, tu sa sneh roztopí za tú tvoju päťročnicu taktiež raz," precedí pomedzi zuby.

,, Čo chceš vlastne v tomto záveji robiť," snažím sa veľmi nepohnúť, no pokožka na rukách začína červenieť.

,, Je tu len jeden závej," pretočí očami, ,, a to je ten, v ktorom práve sme." Na tvári sa mu zračí pobavený výraz, čo vo mne len rozpáli ohne.
,, Tento vchod nespĺňa funkciu hlavného vchodu, takže sneh sa odhŕňa kamkoľvek."

,, To si ma už vážne nemohol vziať ako civilizovaný človek cez hlavný vchod po chodníku, všakže," zavrčím.

,, Prestaň toľko kňučať,"  pozrie na mňa spopod tých anjelských mihalníc, ktoré skrývajú tú pekelnú iskru v oku. ,, Je to len zamrznutá voda," pokrúti hlavou a začne sa brodiť snehom.

Sarkasticky sa zasmejem, a dám si na podtóne sarkazmu kvalitne záležať. ,, Ja viem čo je sneh, vážený."

,, Tak okolo toho prestaň robiť toľkú vedu," pokrúti hlavou, no vidím už len jeho široké plecia.

,, Oktagon ten sneh ti je ďalej takmer po lakte, som o polovicu menšia než si ty!" Kričím ako naivné dieťa, no nevidím reálny dôvod prečo by som ho mala bosá, a mokrá v tenkých šatách následovať do snežného záveja.

,, Vychodil som ti cestu, poslúž si," odvrkne, no ani na mňa nepozrie. Pokračuje ďalej, istotne do záhuby.

,, Ten chlap je blázon," zašepkám, a nahlas vzdychnem. Ak sa vrátim do sídla- pričom sa to javí ako jediné správne riešenie- Oktagona porazí. Neviem do akých vrcholov jeho náladovosť a labilita siaha. Pokiaľ v našom vzťahu je on tým, ktorý nedokáže predvídať, musím prevziať kormidlo nad stabilitou v jeho živote práve ja.

Ibaže o Oktagonovi viem veľké makové. Naštval sa už len preto, že som svojprávna bytosť a rozhodla som sa nezainteresovať do "vlkolačej dvornej etikety".

Posledný krát prebodnem jeho široké plecia svojim agresívnym pohľadom, a silene vkročím do cestičky. Neviem čo si Oktagon pod pojmom- vychodil som ti cestu- predstavoval, no rozhodne nekladiem nohy tak vysoko. Jeho nebadaná nápomocnosť sa javí ako totálna zbytočnosť, pretože tak či onak musím kráčať v záveji, a trasúcimi sa kolenami narážať do snehových násypov.

Pozorne sledujem kam kladiem bosé nohy- tie sú červené sťa krvavý mesiac- a snažím sa predýchať ten hnev, ktorý vo mne kypí. Ten však len narastie, pretože z mojej malátnosti od zimy narazím do jeho tela skôr, než si všimnem že sme na "konci".

,, Chceš si to zopakovať?" zapradie.

Nepozriem mu do oči, len ho v tom snehu obídem a dostanem sa na konečne štrkovú cestu. Aj tú pokrýva posýpka snehu, no nesiaha mi ani len do polovice palca na nohe. Šaty na mne sú prilepené k telu, studené, mokré a s pozlátkou snehových pozostatkov.

,, Mala si si zobrať ten kabát," Oktagon sa spokojne dostane na cestu a vydýchne obláčik pary. Ten sa pred jeho - podotýkam skvostnou tvárou- premení na ornamenty mojej fantázie.

,, Nepotrebovala by som ho, pokiaľ by si ma nehodil do snežného násypu," odvrknem. Neunavujem sa ani len ten sneh zo seba striasť. Táto klíma mi je cudzia. Som vonku pár minút, no prestávam si regulovať telesnú teplotu. Môj vlk na niečo také nie je pripravený.

,,  Nemal som ťa v pláne vláčiť cez tú kopu snehu, " nadvihne obočie,
,, ale kvalitne si ma nasrala."

,, Nasrala som ťa, pretože som si odmietla vziať kabát?" zaklipkám mihalnicami a snažím sa  potlačiť telesnú triašku.

,, Podkopávaš mi autoritu," vzdychne si, a pretočí očami. ,, Na to veľmi nie som zvyknutý," podíde ku mne, a sebaisto ma vyzdvihne na ruky. Zatočí sa mi v hlave, a do tela mi vojde horúčava. Prvotná zima sa dostane do úzadia, a ja sa takmer rozkašlem od zabehnutej sliny.

,, Dúfam že si si zapamätala dôležitosť kabáta," slastne mi šepne do ucha, pričom mi nabehnú zimomriavky. I keď jeho dotyk je horúci, zima sa opäť dostáva na povrch, špička nosa je tak studená až mám pocit že mi odpadne. Ruky si držím v kĺbku na bruchu, a sem tam sa zatrasiem.

,, Je mi taká zima," poviem potichu, ,, že sa s tebou veľmi nemám náladu hádať."

Oktagon sa nádherne mužsky zasmeje. ,, Tak to aby som často vetral v každej komnate."