Low Battery ✔

17.10. 2032 | Runaways

Runaways

Niekde za New Orleansom. Štát Louisiana

Osobné auto sa rútilo cestami. Nachádzalo sa asi hodinu od New Orleansu. Mladá žena za volantom šoférovala tak rýchlo, akoby brzdný pedál vôbec nepoznala. Pevne zvierala volant a hoci pozerala priamo pred seba, myšlienky jej behali kade-tade. Zrak jej zahmlieval hnev a strach. S pohľadom upretým na cestu si tak nevšimla chlapa, ktorý sa pred nimi zrazu zjavil.

Spolujazdca i ju trhlo dozadu a z hrdiel im vyšli výkriky plné hrôzy. Pocítili náraz o kapotu. Telo dospelého chlapa narazilo o čelné sklo, kde zanechalo pavučinu rozbitého skla, a preletelo cez strechu dozadu, kde sa zrútilo na tvrdý asfalt. Prudko zabrzdila. Tentoraz ich trhlo dopredu. Pred nárazom o palubnú dosku ich zachránili pásy a airbagy.

Po náhlom kriku a chaose nastalo ohlušujúce ticho. Ani jeden z mladých ľudí v aute nevydal ani hlásku, ledva dýchali. Airbagy spľasli. Žena zvierala volant tak silno, až jej zbeleli hánky. Keby ho pustila, ruky by sa jej isto nezadržateľne triasli. Možno tak veľmi ako jej spolucestujúcemu. Ten dokonca trasľavo dýchal. Hruď sa mu trhane dvíhala. Panika sa mu odrážala v očiach.

Odvážila sa na neho pozrieť, ale na chlapa na ceste nie. Nedokázala ani len presunúť svoj pohľad do spätného zrkadla, nieto ešte vyjsť von a skontrolovať jeho životné funkcie.

Je mŕtvy?

Alebo je iba v bezvedomí?

V danej chvíli si nevedela vybrať, čo by v ich situácii bolo lepšie. Museli zmiznúť z hľadáčika Shelbyovcov, a to čo najrýchlejšie. Zrážka s chlapom im to značne skomplikovala. Ak je mŕtvy, niekoho práve zabila. Ak však žije, je to pre nich o dosť komplikovanejšie. Buď ho tu nechajú a on bude môcť niekomu opísať, kto ho prešiel, alebo ho vezmú so sebou a budú riskovať, že ich táto chyba bude neskôr stáť život.

Donútila sa pozrieť do spätného zrkadla. Stálo ju to teda dosť veľa síl. Mala čo robiť, aby nezaradila jednotku a neodišla preč, nechávajúc cudzieho chlapa napospas jeho osudu. Muž sa nehýbal a z tohto pohľadu bolo ťažké čo i len odhadnúť či sa mu nadvihuje hrudník, alebo nie.

Snažila sa zhlboka nadýchnuť a upokojiť. Musí predsa existovať nejaké riešenie. Príde naň, len sa musí upokojiť. Doriti, ešte pred dvadsiatimi štyrmi hodinami by ani len nepovedala, že budú na úteku, nieto, že sa bude rozhodovať, čo urobiť s telom neznámeho človeka.

Doriti!

Nasucho preglgla otočila sa ku chalanovi vedľa nej. „Čo teraz?"

Pokrútil hlavou. „Myslíš, že je...?" načal otázku, ale nedokázal dokončiť vetu. Zadrhol sa mu hlas a mierne mu podskočil. Spomedzi pier mu vyšiel vzlykot. Bol z toho ešte viac mimo ako ona. Nemala pocit, že jej bude v tejto situácii veľmi nápomocný.

„Neviem," odvetila šeptom.

„Možno by sme... mali by sme sa pozrieť."

„Šibe ti?!" sykla po ňom. Samu ju prekvapovalo, že hovoria tak ticho, ako by ich zrazený človek mohol azda počuť. Mimovoľne sa pozrela do spätného, či sa situácia nezmenila, ale chlap ležal v rovnakej krkolomnej polohe ako predtým. Stále netušila, či chce, aby sa pohol. „Sme na úteku," pripomenula mu.

„Viem," odvetil neochotne.

No očividne na to akosi pozabudol, keď mu to musela pripomínať! Mala mu osviežiť pamäť ešte viac? Povedať mu, ako mali jasne stanovené, že sa nesmú zastaviť, kým neprídu do Jacksona?

Toto zastavenie rozhodne bolo. A ešte k tomu za sebou zanechali aj nechcenú stopu.

„Nemôžeme predsa..." chcel argumentovať a zatlačiť na jej ľudskú stránku schopnú empatie. Tá v nej ale práve teraz bola zablokovaná a jediné, čo videla, bola túžba po prežití a záchrane samej seba. Okrem spolujazdca sa nezaoberala inými jedincami a starala sa len o seba.

Jeho zachráni. Boli v tom spolu od začiatku. A keby ho bola nechala pozadu, sama by sa odsúdila na dolapenie. Také čosi nemienila dopustiť.

„Musíme," precedila pomedzi zuby.

„Budú nás tak hľadať aj kvôli tomuto," povedal rázne, tentoraz už nahlas. „Nestačí, že po nás idú Shelbyovci? Chceš, aby sa do toho zamotala aj polícia?"

„Neexistujeme, spomínaš?"

„Stále ale môžeme zanechávať stopy. Ak ho tu necháme, nájdu nás."

Obaja sa nahli pomedzi sedačky, aby sa pozreli cez zadné sklo na telo muža, ktoré bolo stále desivo nehybné. Niečo budú musieť urobiť, a to čím skôr. Buď ho tu nechajú, alebo vezmú so sebou.

Rozhodnúť sa ale musia hneď teraz.

Keď už sa teda blížia tie Vianoce, pridávam Vám dnes ešte jednu kapitolu 😏