Láska na každý pohľad

6.

Ale keď som bola na úrovni dverí s číslom dva, ťukla kľučka a otvorili sa. Mariana Rosová vyšla vonku a tvárila sa úplne prirodzene, čo mohlo znamenať len jedno. Nebolo to po prvýkrát. Nebolo to po prvý krát, čo nás všetkých oklamali.

Mala som hroznú chuť na ňu zvriesknuť, kričať, streliť jej facku, urobiť scénu alebo ja neviem čo ešte. No stála som tam a pozerala sa priamo na ňu. Ako mohla! Cítila som k nej odpor. Priveľký odpor.

Zlatíčko, čo sa stalo? Chytila ma za ruku, a pohladila po slzami značnej tvári.

Nič! Povedala som hlasno. Potrhla rukou a ona ju pustila. Tak som sa znova vybrala ku schodom nechávajúc ju za mnou stáť s nechápavým výrazom.

V ten večer, ešte pred tým než som odišla domov, som urobila rozhovor. Rozhovor pred kamerami a fotoaparátmi pred veľa novinármi, ktorý si fotili moje uplakané oči, rozmazaný make up a strhaný výraz tváre.

,, Môj otec je mafián, ktorý je schopný zabíjať, aby sa vyšplhal do vyššej politiky...“ alebo myslím, že nejak tak som začala svoju reč. Bola som ako pomstiteľ a jediné pomsta má udržala v kľude.

V ten moment, keď som začala rozprávať som si zaobstarala priamu letenku do Grécka. Do krásneho slnečného Grécka a pomyslenie na fakt, že budem ďaleko a veľmi ďaleko, má hriala pri srdci.

Ležala som vo svojej posteli a ticho počítala hodiny do svitania. A potom koľko minút môjho ,,super“ života ako ho poznám dnes mi ostáva, kým otec ráno o ôsmej prečíta ranné noviny a kým uvidí ten článok na svoju osobu. Pretože hoci mala mama pod palcom celý štáb novinárov, nemohla mať pod dozorom všetky zlomyseľne osoby, ktoré sa na večierku nachádzali. A to nepočítam fakt, koľko redakcii by nedbalo prísť o privilégium, len aby priniesli na svetlo vyhlásenia ako boli tie moje včerajšie.

Veľmi dobre som si uvedomovala, aké problémy som včera zavarila. Otec mi nikdy neodpustí, ak kvôli mne príde o prestížne miesto župana mesta, ktoré mal nadosah ruky

Takže medzi zemou a nebom nebola najmenšia šanca, že sa zachránim. Ak sa, čo je nepravdepodobné, nedozvie o obvineniach na jeho osobu, tak sa dozvie, minimálne o obvineniach na tú Dávidovu. Ešte tu bola tretia šanca, že sa dozvie o oboch previneniach.

Bála som sa cirkusu, ktorý by to mohlo spustiť.

Tak či onak si v najbližších dňoch spravím menší výlet do slnkom zaliateho grécka, plného histórie. Síce nútený ale všetkými desiatimi vítaný. Pár dní si poleňoším na pláži, záplavám si v mori. Potom, hádam keď sa situácia a otec utíši sa vrátim naspäť domov a budem duševné hynúť pri pohľade na Davida a Moniku.

Niekedy pred svitaním som musela na chvíľu vytuhnúť, pretože keď som otvorila oči bola okolo mňa trma-vrma. Cuchala som si opuchnuté oči v snahe zaostriť, zatiaľ čo mi otec strkal pod nos zložené noviny. Hýbal nimi, takže som zahliadli len nejasnú fotku na titulnej strane. A vyzerala som tam otrasne.

,,Ja ťa prerazím.“

Hučanie v hlave neprehlušil ani jeho krik, mala som chuť zabaliť sa znova do perín, s úmyslom pokračovať v sladkom spánku, ale nebolo mi to dopriate. Jeho monológ spočíval vo väčšine v otázkach prečo, či som sa pomiatla, zbláznila a podobných kecoch.
,, Spravila si to naschvál. Chcela si sa pomstiť? Alebo mi vysvetli či sa dialo v tvojej hlave, pretože toto, toto je vrchol.“ 
V duchu som si máličko vydýchla. Aspoň. Že nevedel o Davidovi. Prebleslo mi mysľou.
,, To nevravím o tom, ako si urazila Davida. „  Aaa, sakra. ,, Netvár sa tak prekvapene preboha. Celé zhromaždenie bolo svedkom ako si ho ponížila.“

Ja som ho ponížila? Čože? Možno ak by som nebola tak zarazená z jeho posledného obvinenia, bola by som mu vrátila úder. Ale neurobila som to, našťastie. Inak by sa mohol môj život ocitnúť v ohrození. Čo iné by urobil, keď by som povedal to, čo sa mi stalo na jazyk. ,, Ty si to nevidel, pretože si sa zaoberal šukaním Davidovej matky.

Keď sa ako tak vykričal a pochopil, že výčitky na mňa nemajú vplyv, posadil sa na stoličku pod oknom, akoby viac nemal síl a zostarol o tri desaťročia a vyriekol záverečný ortieľ :,, stačilo. Odchádzaš k tete do grécka, kým tá búrka neprehrmí.“

,,A Boh ťa chráň...“ Vstal, strkajúc mi veľkú zovretými päsť pod nos ,, ak sa odtiaľ vrátiš skôr ako ťa zavolám. „

Napokon, akoby pochopil, že som nepoužiteľná vypochodoval z miestnosti hundrajúc: „ to dievča má raz privedie do hrobu. „

V momente som sa hodila naspäť do perín, aby som dospala včerajšiu noc. Ale znova mi nebolo dopriate zaspäť, lebo chvíľu potom ako otec odišiel sa ozvali šuchotavé kroky našej gazdinej Magdy, ktoré by som spoznala aj v spánku.

Intenzívne s niečím búchala, čo ma prinútilo zavrčať a znova sa posadiť vo chvíli, keď na posteľ zletela prvá spŕška môjho oblečenia.

,,Čo to stváraš ? „ skríkla som na ňu s nechuťou.

,,O, princeznička je hore? To je dobre, aspoň môžem odvolať ten žeriav, ktorým sme ťa chceli nalodiť do lietadla. „

Mojou odpoveďou bolo tiché zavrčanie.

Ak vám to ešte nedošlo, Magda bola v našej domácnosti niečo ako generál. Držala šabľu nad našimi hlavami ako Samuraj a nedaj bože aby sme s Moniku neposlúchli. Odvážila sa párkrát vzoprieť aj otcovi, ale častejšie bola skôr jeho predĺžená ruka.

Jeden zo strážnych psov, ktorý mi držali okolo krku tesnú oprátku.

,, Ako veľmi je otec naštvaný?“ Šepla som.

,,Veľmi, veľmi naštvaný, musel sa krotiť aby ti neodtrhol hlavu. „

,, Takže si v grécku pobudnem tak týždeň?“ Odhadovala som, aby som nadobudla aspoň predstavu o mojom nadchádzajúcom pobyte.

,,Možno dva, alebo tri, záleží podľa situácie.“
,,Tvoj dobrý otec ťa zavolá späť, keď budeš potrebná. „

,,Dobrý.“ Odfrkla som ironicky. Magda sa v to ráno ku podiv nechcela škriepiť, akoby tušila že má dlhšiu dobu neuvidí a nechcela aby sme sa lúčili so zášťou. Preto nereagovala a v tichosti mi balila kufre. A zbalila toho viac ako sa balí na zvyčajný dvoj- troj týždňový pobyt.

Na obed som už sedela v lietadle. Zbohom, adios. Takáto dovolenka mi pred Vianocami stopro prospeje.