20. kapitola - Pochopenie

112 17 0
                                    

Natočila som sa k mužovi celým telom a zovrela ruky do pästí.

„Takže ty nie si upír," prehovoril mi Casey za chrbtom. „Tá vec nebola kríž. A tamto rozhodne nie je démon, že?"

Chlap vykročil a ja som ustupovala, kým som nevrazila do Caseyho. Zovrel mi ramená, ale nehýbal sa. Možno poznal nadprirodzený svet, no netušil, čo sa dialo. Nechápal, že nám v ústrety kráčal démon. Na verejnosti. Pred západom slnka. Ľudia prechádzajúci hore-dolu ulicou sa za ním obzerali. Pôsobil skôr strašidelne než démonicky, preto zatiaľ nikto nekričal. Lenže ak by nás napadol a ja by som s ním bojovala, vypukol by chaos.

„Mám pre teba odkaz," prihovoril sa mi tvor s lámanou angličtinou. „Nebolo od teba múdre stavať sa jej do cesty. Teraz za to zaplatíš."

Prečo ma neprekvapovalo, že Rogerova kamarátka vnímala náš útok na jej ghúlov inak ako on?

Muž sa vo svojom rýchlom kroku nečakane zarazil. Trhol sebou, zastavený akousi neviditeľnou stenou. V prepadnutých temných očiach sa mu hromadila zlosť a obnažoval naostrené zuby. Jeho plecia sa nahrbili, keď sa zaprel do tej tajomnej prekážky. Ľudia navôkol sa zastavovali.

Teraz alebo nikdy.

Chytila som Caseyho ruku. „Poď za mnou!"

Mykol sa, akoby som ho vytrhla z tranzu, ale počúvol. Pri prvej odbočke vedúcej do úzkej uličky medzi kaviarňou a susediacou pekárňou, za ktorými sa rozprestieralo parkovisko, nás však zastavil. „Prišiel som autom!"

Nemala som vo zvyku utekať z boja dopravnými prostriedkami a trvalo mi pochopiť, že to bol dobrý návrh. Casey, našťastie, nečakal na moju odpoveď a pohotovo ma vtiahol do uličky.

Démon sa náhlil za nami a vyzeral rozčúlene.

Čo ak sa nezastaví? Čo ak si vybije zlosť na iných, pokiaľ mu ujdem?

Zarazila som sa a Casey so mnou. Stratila som s ním kontakt, pretože som sa obrátila k oblude, ktorá si razila cestu skrz poloprázdne parkovisko.

„Čo to robíš?!"

„Nemôžem utiecť a nechať ho ublížiť iným." Pri zadnej stene kaviarne stál zatvorený odpadkový kôš. Vedľa neho boli naskladané poškodené stoličky. Jednej z nich trčala kovová nožička do strany a vo vánku sa kolísala. Prebehla som okolo ošúchanej červenej dodávky, zaprela sa do stoličky a po jedinom trhnutí mi nôžka zostala v ruke. Bola mokrá a slizká, nie zhrdzavená.

S chladným kovom v dlani sa vo mne prebúdzala zlosť. Mala som šancu presvedčiť Caseyho, že sa vo mne mýlil. Tento mizerný démon mi ju prekazil. Uchopila som provizórnu zbraň oboma rukami a vyrazila mu naproti, ignorujúc dážď, ktorý mi bubnoval do tváre a stekal poza bundu dolu chrbtom. Démon rozpriahol ruky a kvapky vody okolo jeho dlaní sa formovali do vodných gúľ.

„Poslala by som po tebe tvojej panej odpoveď," zavrčala som, „ale mŕtvoly nerozprávajú!" Švihla som mu tyčou po rebrách. Zachrčal, skončil v predklone a jeho vodné energie zmizli. Mávla som rukami odspodu nahor a trafila bradu. Ustúpil o dva kroky a nahrbil sa. Čeľusť mu krvácala a moja zbraň sa ohla.

Muž natiahol ruky pred seba. Očakávala som to, preto som sa včas skrčila a znovu sa zahnala tyčou. Znovu zreval, keď prišiel kov do kontaktu s jeho holennými kosťami. Obrátila som hrot palice nahor, pripravená zasadiť mu zospodu finálny úder.

Vtom ma do tváre udrel prúd vody. Zalapala som po dychu a dutiny mi zaplavila tekutina. Prešla mnou ako cunami a zložila ma na lopatky.

V záchvate kašľa som sa prevrátila na brucho. Uši mi zaľahli, zrak sa mi rozostrel a moje pľúca zaručene umierali. S námahou som sa vyštverala na kolená. Blížili sa ku mne rozmazané nohy, no než som spanikárila, Caseyho zrazil k zemi neobyčajný elektrický výbuch.

Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)Where stories live. Discover now