Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

25. kapitola - Konfrontácia

Chladila som si studenú tvár o ešte chladnejší kov a sústredila sa na sivé steny navôkol. Dvere do vypočúvacej miestnosti sa so zavŕzganím otvorili a niekto vstúpil dnu. Nevidela som mu do tváre, ale spoznala som, kto to bol. Okolo princa-detektíva sa niesol štipľavý pach vody po holení. Odtiahol si stoličku. Jej nožičky zaškrípali na podlahe. Sadol si.

Dvihla som hlavu, práve keď pred sebou otváral spis. K formuláru navrchu mal pripnutú moju fotku. Oprel sa o lakte a bez výrazu si čítal: „Karolina Gail Talleyová, pôvodom z Brooklynu v New Yorku." Odfrkol si, akoby sa ho to osobne dotýkalo. „Matka Teresa Patricia Talleyová, právnička, zosnulá. Otec John Talley, podnikateľ, zosnulý. Brat Elliot John Talley, chirurg, bytom Greenfield, Iowa." Odmlčal sa a potom sa opýtal: „Prečo Johnsonová?"

„Lebo Smithová mi znelo ako klišé." Zafunela som. „Kedy ma konečne vypočujete, aby som mohla odísť?" Držali ma na tomto mieste hodiny a to som nerátala proces odoberania odtlačkov a fotenia. Dovolili mi prehovoriť len s riaditeľkou, ktorá sem prišla so mnou, a umožnili mi jediný telefonát. Bez váhania som zavolala bratovi – čo som zaraz oľutovala. Elliot skoro skolaboval a horlivo sľúbil, že priletí prvým možným letom. Odhovárala som ho, no viac ma nepočúval. Tresla som si slúchadlom po čele, sotva sa náš hovor skončil.

„Čakali sme na vašu právničku." Presunul prvý papier v zložke na stranu a zameral sa na ďalší. „Na diaľnici zo San Francisca sa stala dopravná nehoda. Trochu sa zdržala." Hovoril so mnou, akoby sme sedeli pri šálke čaju.

„V celom okrese sa nenašiel jediný právnik, ktorý by vzal môj prípad?"

Pressfield nakrčil čelo. „Informovali ma, že ste si vyslovene žiadali osloviť tohto konkrétneho právnika. Nie je to vari tak?"

Vďaka mame som poznala nejedného advokáta. Lenže žiadny nežil v San Franciscu. A ani by mi nenapadlo osloviť hocikoho z nich. Namiesto pravdy som sa však zahrala na hlúpu a predstierala, že mi to vypadlo.

Dvere sa otvorili a vánok vohnal do miestnosti sladký parfum. Sivý kostým, do drdola učesané vlasy a okuliare na špicatom nose jej dodávali na autorite. Pery stískala do priamy, vďaka čomu vynikali jej lícne kosti. Bradu vystrkovala dopredu. Bola štíhlejšia než pred rokom a pol. Nie práve zdravo štíhlejšia.

Zmätene som zízala na ženu, ktorá mi pripomínala osobu z mojej minulosti a zároveň pôsobila ako niekto iný. Tá, ktorú som si pamätala, bola láskavou, milujúcou, zásadovou a občas prísnou matkou, ktorá skrotila démona vo mne. Osoba, na ktorú som sa dívala, tú ženu zabila.

Nedokázala som od nej odtrhnúť zrak. Nedokázala som sa nadýchnuť.

Počas tých pár sekúnd, keď so mnou udržiavala zrakový kontakt, jej tvárou preletelo viacero emócií. Radosť. No jej pokus o úsmev zlyhal a zvesila kútiky. Smútok. Zelenohnedé oči jej zvlhli. Strach. Zhlboka sa nadýchla a odvrátila sa. Predsa len nasadila prívetivý úsmev a vykročila k Pressfieldovi s napriahnutou rukou. Muž vyskočil a opätoval jej stisk.

„Tess Piercová," predstavila sa falošným menom. „Ospravedlňujem sa za meškanie. Mohla by som vás poprosiť o niekoľko minút osamote s klientkou?"

Bez reptania si zbalil zložku a opustil nás.

Usadila sa na prázdnom mieste na mojej strane stola. Preplietla si prsty a ani sa nepokúsila o fyzický kontakt. Vedela, že moje sebaovládanie malo chyby. Že keď som skutočne stratila nervy, vzduchom lietali veci. Jediný rozdiel spočíval v tom, že kedysi mi ona pomáhala upokojiť sa.

„Roger hovoril pravdu."

S námahou prehltla. „Kto je Roger?"

„Dobre vieš, o kom hovorím!" vyštekla som. „Vari si si nemyslela, že ho podpálený dom a predstieranie, že sme v ňom obe zomreli, nadobro strasie zo stopy!" Klamala som – striaslo ho to zo stopy. Hlúpou zhodou okolností sa rozhodol vyvolať apokalypsu tam, kde som sa ukrývala. No aj tak...