Maps to you (PREKLAD; taekook) ☑

⋇⋆✦⋆⋇ 13 ⋇⋆✦⋆⋇

„Takže," povedal Taehyung, „Jiminov kamarát, však?"

„Bohužiaľ," riekol Jeongguk. Jeho odpoveď vyvolala smiech a musel si zahryznúť do líca, aby neurobil nič hlúpe. Napríklad, aby sa nejako divne neusmieval. „Som s ním v tanečnom klube."

„Naozaj? Nepamätám si, že by zmienil nejakého Jeongguka."

Toto. Toto bola perfektná príležitosť mu to sám vysvetliť. Ak by mal požiadať o príležitosť povedať Taehyungovi, prečo ho desať rokov ignoroval a potom sa mu vyhýbal ako moru, nemohol si želať lepšiu.

Taehyung naňho s očakávaním hľadel a čakal na odpoveď. Jeongguk otvoril ústa, no všetky slová sa mu rázom zasekli v krku a nedobrovoľne prišiel o posledný pokus o vysvetlenie.

No pred svojou spriaznenou dušou utekal už dosť dlho, už dosť dlho utekal pred Taehyungom. A kvôli čomu? Kvôli jeho vlastnej neistote? Strachu, že ho odsúdi, nebude ho chcieť alebo ho odmietne? Nebolo to nepravdepodobné. Poznal veľa takých hororových príbehov; pravdepodobne asi najviac podporili jeho strach. Systém spriaznených duší bol možno záhadou a neveštil šťastné konce, no šťastné začiatky. 

Bolo na nich, aby urobili zvyšné kroky a úprimnosť bola prvým.

„Možno som mu tak trochu povedal, aby ma pred tebou nespomínal," priznal. Vtedy uvidel v Taehyungovej tvári bezmocnosť a zraniteľnosť. „Uh. Prepáč mi to. Ale teraz som tu?"

„Počkať, naozaj? Prečo?" Jeho výraz sa zmenil na prekvapený a zdesený zároveň. Všetko, čo si Jeongguk želal bolo, aby ho neopustila úprimnosť, ktorú práve k sebe pustil. „Ako dlho si to vedel?"

„Iba pár mesiacov," povedal a začal sa potiť. „Bol som nervózny. Nechcel som sa na to vrhnúť, kým nebudem mať predstavu o tom, kto si."

Naklonil hlavu a Taehyung hmkol. „Myslel som si." Nevyzeral byť úplne prekvapený, za čo bol rád. „Ale nejako si sa o tej hre dozvedel, však?"

Spôsob, akým to povedal znel, akoby očakával, že mu Jeongguk presne povie, ako to zistil. No teraz, dokonca aj po tom, čo si sľúbil, že bude v tomto priamy, tu boli nejaké hranice, ktoré ešte nebol pripravený prekročiť. Jednou z nich bolo priznanie o úkryte pod Jiminovou posteľou za zámienkou sa mu vyhnúť.

„Áno," povedal a sklonil zrak k rukám. „Prepáč, ak ťa to vystrašilo. Snažil som sa nevyzerať ako stalker, ale, uh. Prezradil som sa."

Taehyung protestne zakrútil hlavou. „Bolo to roztomilé," povedal a Jeongguk sa naňho prekvapene pozrel.

„Naozaj?"

„Hm. A ty si tiež dosť roztomilý," povedal starší, no tentokrát provokatívnym tónom. A Jeongguk vynaložil naozaj veľké úsilie do toho, aby sa nezačal červenať – stále bol totiž vo fáze, kedy chcel naňho zapôsobiť a prinútiťho, aby si myslel, že je aspoň trochu cool – ale bolo to naozaj ťažké, keď bol jeho spriaznenec priamo pred ním. Ak sa za posledných minút o Taehyungovi niečo dozvedel, bolo to to, že okrem toho, že bol roztomilý, pekný, zábavný a milý, netrpel žiadnym zábranami ako on. Nebál sa mu čítať myšlienky a ak by to nebol on, bolo by to dosť strašidelné, no bol to on a nikto iný, takže to bolo naozaj očarujúce.

Avšak: priamy alebo nie, Taehyung sa nespýtal na jeho desaťročné ignorovanie.

Avšak: úprimný alebo nie, Jeongguk sa nespýtal na cucfleky, modriny alebo na vtáka na čele.

Určite sa k tomu raz dostanú, tým si bol istý. Ale teraz? Teraz boli iba dve spriaznené duše, ktoré spolu sedeli v Starbuckse neďaleko univerzity, ktorú obaja navštevovali. Konečne sa navzájom videli a po rokoch nepriameho rozprávania sa spolu skutočne rozprávali. Mali pred sebou zvyšok života spoločného času.