Klamné znamenia

28.kapitola

Zadýchaný muž utekal nočným lesom ako o život. Adrenalín v krvi mu pomáhal vydať zo seba životný výkon. Ladné skoky by mu mohla závidieť aj miestna lesná zver, až kým neprišiel jeden do prázdna. Rázom sa ocitol na dne čerstvo vykopanej približne meter hlbokej jamy. Pád bol bolestivý, no nebol čas kontrolovať zranenia, strach ho hnal stále ďalej a ďalej. Zodvihol sa z dna, z tváre zotrel hlinu a chytil sa okrajov jamy s úmyslom vyskočiť z nej. Pohľad na sediacu osobu kúsok od miesta pádu ho však na pár sekúnd zamrazil.

„Už nie, sľuboval som, že už to viac nespravím." Zúfalo orodovala záhadná osoba.

Možno to bol práve pohľad na človeka zúfalejšieho ako bol on sám, čo ho ukľudnilo, a v zlomku sekundy z neho opadol všetok strach.

„Neviem o kom hovoríš, ale ja k ním nepatrím." Vyhupol sa z jamy a snažil sa zúfalú osobu ukľudniť.

Tá novému spoločníkovi neverila, no ubolené telo mu bránilo utiecť. Nočný bežec sa posadil kúsok vedľa sediacej osoby a naštartoval prvé pokusy o získanie dôvery.

„Aj ty si mal dnes nepríjemný zážitok v tomto lese?"

Osoba zostala ticho, len sa bolestivo pokrčila.

„I keď pochybujem, že sa ti mohlo pritrafiť niečo horšie ako mne." Pokúšal sa bežec nahodiť konverzáciu.

Sediaca osoba sa ironicky pousmiala no stále nič nevravela.

„Smeješ sa? V poriadku, poviem ti čo sa mi stalo a smiech ťa prejde, uvidíš. Začalo to v meste na Bulvári. Napadol ma jeden menší chlapík, síce nevyzeral nebezpečne, no niekedy zdanie klame, vieš ako to býva. Prebudil som sa v nejakej temnej kutici, od hlavy až po päty dolepený lepiacou páskou. Ten magor na mňa minul asi dva kotúče. Ani neviem koľko hodín som sa snažil tú pásku rozhýbať, no bez efektu. Nakoniec som to vzdal a čakal čo bude, už som jednoducho nevládal. Keď po hodinách znova prišiel ten magor, bolo z neho cítiť chľast. Navliekol ma do čierneho vreca a ešte s niekým ma hodili do dodávky. Keď sa dodávka konečne otvorila, zjavili sa predo mnou dvaja chlapi v maskáčoch a kuklách, samozrejme keď mohli tak si aj udreli. Nakoniec mi hodili lopatu aby som si vykopal jamu a odvtedy som utekal až kým som nespadol do tejto jamy."

Dorozprával a pristihol sediacu osobu pozorne počúvať.

„Zaujímavá historka, no stále je málo divoká." S boľavou grimasou pokračoval. „Mňa dnes ráno napadol chlap v obleku pred kostolom, tak ako vravíš ty, zdanie môže klamať. Keď som sa prebudil, sedel som zviazaný pri nejakom starom hangári. Stáli okolo mňa traja chlapi v kuklách. Vypočúvali ma a bili telefónnym zoznamom, keď skončili odviezli do starého vojenského bunkru, tam sa mi tiež sem tam ušlo, no nie až tak často. Ani neviem kto to bol, vždy boli maskovaní. Nakoniec ma odpratali sem, dobili ma obuškom po celom tele, dokonca aj po pätách a prinútili ma vykopať si hrob. Keď bola jama vykopaná znova ma dobili a išli preč." Natočil sa na nového spoločníka, aby videl jeho reakciu.

„V tvojej historke bolo veru divokosti viac a ako ťa tak počúvam nedá sa mi nespýtať, nie si ty náhodou Mário Načevsky?"

„Ak si jeden z nich a máš ma doraziť, vedel by som kadečo vybaviť." Nevzdával sa Mário.

„Čo blázniš, však my sa poznáme zo strednej školy, viac krát sme spolu boli na blica v parku. Ja som Kristián Sanuzsky, nepamätáš si ma?"

Máriove rozbúšené srdce prešlo znova do klasického rytmu.

„Predsa len si to ty? Už ako si mi rozprával o svojej príhode, tak si sa mi zdal povedomý. Ale nebol som si istý, vieš ako, sú to roky."

Rozhovor prerušil približujúci sa zvuk auta. Po dnešných skúsenostiach obaja usúdili, že najlepšie bude opustiť Hradisko v čo najkratšom čase. Kristián natiahol ruku k Máriovi, pomohol mu vstať nočným lesom smerovali čo najďalej od miesta, kde sa stretli.

„Mário, že si ty napadol prvý toho chlapa pred kostolom, ináč by sme sa tu nestretli." Prekonávajúc terén znova otvoril tému Kristián.

„Tak isto, ako aj ty toho chlapíka na Bulvári."

„Ja som naň len vytiahol nôž, kto mal vedieť, že bude ovládať sebaobranu."

„Vidíš, ja som mal pri sebe pre zmenu plynovú pištoľ. Neoplatí sa robiť lúpežné prepadnutia, nikdy nevieš na koho natrafíš."

„Už fakt len ženy okrádať." Zasmial sa Kristián.

„Ani tie." Plne vážne odpovedal Mário.

„Tie sú predsa ľahký cieľ."

„Borci, čo ma tu vysadili mali zistené, že som kedysi prepadol ženu, nezabudli mi to pripomenúť a naložiť aj za ňu. Desať rán po každej päte za opovážlivosť zaútočiť na ženu. Vraj ak ešte niekoho v Žiline okradnem a zistia to, nájdu ma a nebudú sa so mnou maznať. Nestojí mi to za to."

„Nemohli to byť policajti?"

„S policajtmi mám bohaté skúsenosti, títo chlapci boli z inej sorty. Poviem ti, že už s nimi nechcem mať nikdy dočinenia."

Zostup lesom plynul ku koncu a spoza kríkov začínala vykúkať trávnatá lúka. Všetko smerovalo do zdarného konca, kým sa po ich pravej ruke nezjavili dve postavy. Všetko sa zomlelo rýchlo, no pohľad na nich sa im vryl hlboko do pamäte a bez pochyby nebudú mať problém s opisom osôb aj po rokoch. Maskáčové rovnošaty, na hlavách čierne baretky, na nohách obuté kanady a v rukách s automatickými puškami im kráčali v ústrety. Kristián si zrátal do kopy dve a dve a dospel k záveru, že chlapi ktorých ma pred očami, majú niečo spoločné s chlapmi, ktorých pred očami nemá už dobrých dvadsať minút. Jeho srdce znova rozpumpovalo po celom tele adrenalín, čo sa odzrkadlilo bleskovým štartom smerom von z lesa. Mário chápal čo sa deje a najkratšou cestou nasledoval Kristiána, zo strachu ho aj dobité päty prestali bolieť.

Približne stometrové pole oddeľujúce kraj lesa od miestneho sídliska stihli zdolať za menej ako desať sekúnd. Keby sa na poli nachádzal oficiálny časomerač, mohol byť z toho zápis do knihy rekordov, no v tomto behu šlo o niečo iné, ako vytváranie rekordov. Príchodom medzi paneláky zvoľnili tempo a na najbližšej lavičke zložili svoje športovými výkonmi dobité telá.

Hodnú chvíľu len vydychávali.

„Kašlem na celé kradnutie." Z hlbokým dychčaním si zaklial Kristián.

„Čo tak?" Ironicky poznamenal Mário.

„Človek fakt nevie s kým sa v tomto posratom meste zapletie. Videl si tých dvoch? Tak tí ma šli isto doraziť."

Mário len súhlasné pokýval hlavou a smutne si myšlienkami prehral svoje spomienky ako kopal vlastný hrob.

„Vieš čo Kristián? Od zajtra si idem hľadať prácu."

„Vieš čo Mário? Idem z tebou do toho."

Kristián nastavil ruku. Po malom váhaní mu Mário odpovedal rovnakým gestom a spečatili tak rozhodnutie o veľkej zmene životného štýlu. Dlhé hodiny ešte diskutovali o možnej budúcnosti a príležitostiach, kým šli obaja po svojom, aby na druhý deň mohli zmeniť svoje životy o stoosemdesiat stupňov.

Medzitým sa v lese nechápavo na seba dívali dve osoby, človek by povedal, že sú to vojaci. Maskáče, baretky, kanady, pomaľované tváre a v rukách automatické pušky. Stáli ticho, až kým neutíchol dupot dvoch šprintujúcich osôb.

„Že by sme až tak strašlivo vyzerali?" Rozčarovane sa spýtal jeden druhého.

„Náhodou môj otec stále rozpráva, že pri tom nočnom airsofte raz niekoho vydesíme na smrť, tuším došlo na jeho slová." S miernym úškrnom odvetil kolegovi.

Odopli zásobníky, pohrkali, aby sa presvedčili, či v nich majú ešte dosť guličiek, zasunuli späť a vybrali sa nočným lesom dobíjať nepriateľskú líniu. Snáď už dnes v noci nikoho nevystrašia.