💧9.💧

40 1 0
                                    

O polhodinku neskôr nás animátori zavolali, aby sme si osedlali kone a išli do gigantickej jazdiarne. Všetci štyria sme sa vydali do stajní a kľúčikmi si otvorili boxy. Vošla som do Hopeiného boxu a pohladila ju. Vyčistila som si ju od prachu a išla som po veci do spoločenskej sedlovne. Pravdepodobne som do nej išla prvá pretože som nevedela otvoriť dvere. Zaseknuté dvere som sa snažila otvoriť veľkou silou ale nešlo to. Asi som nemala toľko sily.

"Chceš pomôcť?" Spýtal sa niekto za mnou. Podľa hlasu som ho spoznala.

"Bol by si veľmi milý." Odpovedala som Maximovi. Ustúpila som od dverí a Maxim svojou silou otvoril dvere bez problémov. Ako pravý džentlmen mi nechal dvere otvorené aby som vošla prvá.

"Ďakujem." Ozvala som sa počas brania vecí.

"Hmm." Max iba hmkal na odpoveď.

"Čo ti je?" Nechcela som aby mi rupli nervy, preto som začala mierne od neho vyzvedať.

"Nič."

"Max, veď mi to povedz. Som tvoja kamarátka. Mne sa môžeš zveriť." Nervy som mala na krajíčku. Sralo ma ako sa ku mne správa.

"Veď ti hovorím, že mi nič nie je!" Začal už rozhadzovať rukami.

"Jasne." Odpovedala som už tichšie.

"O čo ti ide?" V rukách som silno zvieral ohlávku.

"O nič! Len ti chcem pomôcť."

"Fajn. Kebyže ti poviem, že či môžem zbiť od zlosti Simona, dovolila by si mi to?" Na čele sa mu tvorili menšie vrásky.

"Jasne, že nie!" Nechápala som jeho otázku.

"No vidíš." Pobral sa zo sedlovne preč.

"Počkaj! Max! Maxim! Arrrr!" Hodila som od zlosti hodila ohlávku na zem. Keď som sa ako tak ukľudnila vyšla som zo sedlovne a šla som za Hope. Maxim práve odchádzal zo stajní. Ignoroval ma. Osedlala som si Hope a zaviedla som ju do jazdiarne. V strede cesty ma dobehla Hazel, ktorá na mňa hodila ľútostivý pohľad. Nič nehovorila lebo vie, že je to zbytočné. Keď som sa s Maxom naposledy pohádala, prežívala som to ťažko. Čo mi povedal Axel, tak Maxim na tom bol tak isto. Sme na seba neskutočne naviazaný. Preto sa bojím toho, ako to budeme obidvaja prežívať teraz. Došli sme do jazdiarne a už tam niektorí jazdili. Teraz tam bol Simon. Už bol na konci ale išlo mu tu perfektne.

"Genevieve Stafordová, je na rade." Povedala Theresa z rohu jazdiarne, kde si dačo zapisovala.

"Veľa šťastia!" Popriala mi Hazel. Ja som sa na ňu usmiala ako poďakovanie. Vyšla som s Hope na piesok, kde som na ňu nasadla. Bola to veľmi ľahká dráha. Nejaký ten slalom, kavaletky a nejaké ľahučké a nízke prekážky. Popohnala som Hope do cvalu a išli sme na slalom. To sme zvládali perfektne. Ďalej nasledovali kavalety a o jednu sa potkla ale ustála to. Potľapkala som ju po dlhom krku na pochvalu. Nasledovali posledné tri nízke prekážky. Moc sme to s Hope necvičili ale sú dosť nízke. Kebyže sú metrové, to by už bol problém. Popohnala som ju aby šla rýchlejšie. Blížila sa prvý skok. Hope nervózne odfrkovala. Prvý skok bez problémov preskočila. Druhý preskočila tiež. Hope spomalovala tak som ju popohnala lebo som sa bála, že to v takej menšej rýchlosti nepreskočí. Odfrkla si a zrýchlila. Tretiu a poslednú prekážku preskočila tiež. Zosadla som z nej a pochválila ju. V kýbliku pri vchode na piesok, boli očistené mrkve. Zobrala som jednu a odmenila ju. Vyšla som z piesku a šla za Hazel. "Bola si fakt dobrá!" Objala ma okolo pliec Hazel.

"Ďakujem."

"Hazel Gregoryová, je na rade!" Pozrela sa na mňa so strachom v očiach. Umiala som sa na ňu.

"Držím palce. Zvládneš to!" Usmiala sa a vydala sa na piesok. Chvíľku som pozorovala Hazel ako jej to pekne išlo. Prišiel ku mne Axel spoločne s Fairy, koňom z ranča.

"Čo si povedala Maximovi?" Otočila som hlavu smerom k nemu. Nechápala som Maximove správanie. Veď som mu nič nespravila. Alebo?

"Nič. Prečo?" Nechcela som mu hovoriť o tom, akú absurdnú otázku sa ma spýtal.

"Pretože, keď vyšiel zo sedlovne, tak bol ako keby urazený. Keď som sa ho niečo spýtal, tak ignoroval. Neviem, čo mu je." Tváril sa naozaj ustarostene. S Maximom boli ako bratia. Vždy všetko robili spolu. Niekedy na mňa Axel žiarlil pretože Maxim sem-tam trávil so mnou viacej času. Ale po čase sme si to vysvetlili a obidvaja s ním trávime rovnako veľa času.

"Myslím, že bude v pohode." Mávla som nad tým rukou aj keď mi to jedno nebolo.

"Maxim Marshall, je na rade!" Skríkla Theresa aby sa tam Maxim dostavil. Videla som ako Maxim šiel spolu s koňom, na ktorom teraz jazdí lebo na Renovi ešte nemôže. Vyšiel na piesok, nasadol na koňa a popohnal ho. Nemal ten sebavedomý výraz ako vždy. Mal výraz neistoty. Akoby sa bál, že to nezvládne. Pritom keď som niečo z parkouru nevedela preskočiť, tak mi s tým pomohol. Bála som sa aj ja, či k jeho nálade náhodou nedopomohla naša nepríjemná konverzácia. Išlo mu to perfektne ale keď prešiel do poslednej časti, kde sú skoky, tak som videla na Dennym, na koňovi, na ktorom jazdil, že nie je pokojný. Denny je kôň, ktorý kopíruje pocity alebo správanie jazdca na jeho chrbte. Preto som si vydedukovala, že ani Maxim nie je pokojný. Pred každou súťažou alebo tréningom sme si zapriali veľa šťastia aby sa nám obom darilo. Dnes tak, bohužiaľ, nebolo. Aj keď som bola na piesku ja s Hope, tak som cítila úzkosť, a že sme to zvládli len tak-tak. Maxim, Dennyho popohnal aby mal dostatočnú rýchlosť na preskočenie všetkých troch prekážok. Maxim o mňa zavadil pohľadom. Aj keď sme pohádaní, držala som mu palce. Je to stále môj najlepší kamarát. Denny sa približoval k prvému skoku. Jeho odfukovanie z nozdier bolo počuť po celej jazdiarni. Prvý skok skočil bez problémov. Blížil sa druhý. Maxim sa znovu na mňa pozrel. Ja som iba prikývla aby vedel, že to zvládne. Druhý skok preskočili tiež. Videla som ako si Maxim vydýchol. Už chýbal iba posledný skok. Maxim znovu popohnal Dennyho. Denny zrýchlil a priblížil sa k prekážke. Denny sa odrazil a mne sa akoby spomalil čas. Zadné kopytá drgli do tyče na prekážke. Tá sa zatriasla ale držala na mieste. Predné kopytá už boli dávno na pevnej zemi a k nich sa už pridali aj zadné. Maxim si znovu vydýchol a pohladil Dennyho po krku. Denny zareagoval zaerdžaním. Tešila som sa s ním. Úprimne, myslela som si, že to nezvládne ale precenila som jeho aj Dennyho.

-Karolína✨

NezastaviteľnáDonde viven las historias. Descúbrelo ahora