Za múrmi ✅

40

Margo

Sedela som na verande nášho domu už približne dve hodiny. V dome vládla tma a pokoj, takže som si bola istá, že obaja rodičia spia. Dokonca ani Eric sa ani jediný krát nezobudil. Jedna z vecí, ktorá mi bránila vstupu do domu bol fakt, že som nemala kľúče. Druhou bol strach, ktorý ma zožieral za živa. A ďalšou vecou bola tá neznesiteľná bolesť, ktorá sa mi zabodávala priamo do srdca a nenechala ma sa ani len pokojne nadýchnuť.

Obraz Aarona na letisku ma bude prenasledovať do konca života, no bude to presne trest, aký som si zaslúžila. Za bolesť, ktorú som videla v tých najkrajších zelených očiach. V očiach, ktoré už možno nikdy viac neuvidím a ja si budem musieť počkať až na jar, kedy je tráva najzelenšia, aby som si pripomenula ich farbu.

Slzám, ktoré mi stekali po tvári som nechávala voľný priebeh. Nebol to ten klasický plač. Skôr reakcia môjho tela na bolesť, s ktorou sa muselo za posledných pár hodín popasovať a ešte len bude musieť. Vedela som to. Bola som pripravená na to, že rozprávka sa skončila a už nastupuje len krutá realita.

Utopená v myšlienkach, ktoré sa mi trýznivo vracali do pamäti a nedali mi ani na jedinú sekundu vydýchnuť som si nevšimla svetlo, ktoré sa rozsvietilo v obývačke. Bola to jedna z tých malých nočných lapičiek, ktorých svetlo dopadalo tak maximálne pod nohy.

Keď sa však verandové dvere otvorili všetky moje myšlienky sa stratili, akoby mávnutím čarovného prútika. A v hlave odrazu ostalo úplne prázdno. Strach, neistota, ľútosť, to všetko akoby nikdy neexistovalo a ja som nikdy nebola schopná týchto pocitov. Pomaly som otočila pohľad na otca, ktorý si ma prezeral rovnako, bez jedinej emócie. A moje pery sa odrazu skrivili v nepochopiteľnom úsmeve.

,,Možno si ma predsa len vychoval na svoj odraz, otec," usmievala som sa od ucha k uchu nevnímajúc, že sa mi z očí stále sypú slzy veľké, ako hrachy.

,,Choď si ľahnúť," odvetil svojím typickým tónom a ja som bez jedinej námietky a ďalších zbytočných slov prekĺzla okolo neho do domu a kroky si nasmerovala priamo do svojej izby.

Potichu, aby som nezobudila mamu a Erica som za sebou zavrela dvere a posadila sa na posteľ. Bezmyšlienkovo som pozerala pred seba. Mala som pocit, že som zabudla dokonca aj žmurkať. Napriek tomu, že som svoj pohľad zamerala na okno, okrem obrazu Aarona som si nedokázala predstaviť vôbec nič. Mimika, akoby sa stratila z mojej tvári a napriek tomu, že som bola unavená, ako nikdy pred tým, ostala som sedieť v rovnakej polohe ďalšiu hodinu. A možno to bola celá noc.

~

,,Tak čo to bude, Blaire? Už si ten nápojový lístok prezeráš asi dvadsať minút," prevrátila som očami.

Blaire na mňa zazrela zpoza lesklý kus papiera, ktorý zvierala v rukách.

,,Tak fajn. Daj mi prosím jedno Mojito. Ale nealko, som autom," posadila sa konečne na barovú stoličku a papier položila na pult, takže som jej mohla vidieť do tváre.

Bez slova som prikývla a pustila sa do prípravy nápoja. V bare som pracovala len mesiac, ale už teraz som tu priam trpela. Možno to nebola tá najhoršia práca, no nikdy som netúžila pracovať, ako servírka. Avšak, po mojom návrate sa veľa vecí zmenilo. Zmenil sa môj pohľad na život a tiež ambície, ktoré som kedysi mala. Teraz som nemala vôbec nič. Robila som len to, čo sa odo mňa očakávalo a už dávno som sa prestala rozprávať so svojím odrazom v zrkadle. V istých momentoch som sa na seba nedokázala ani len pozrieť.

Vysoký sklenený pohár som položia pred svoju najlepšiu kamarátku a prudko vydýchla. Blaire si ma ustarostene prezrela a aj keď som sa pokúsila o úsmev, vyzerala som skôr, ako smutný klaun.

,,Je to už viac, ako mesiac. Musíš na neho zabudnúť," natiahla sa po mojej ruke, ktorou som sa opierala o bar.

,,Ja viem...zabudnem," prikývla som, no neverila som ani jedinému slovu, ktoré som vyslovila. Nechcela som zabudnúť. Nevidela som dôvod, prečo by som mala zabudnúť.

,,Chceš to vôbec?" Opýtala sa a tvárou sa nahla o trochu bližšie, takže som si mohla prezrieť jej krásnu tvár, ktorú zdobilo niekoľko pieh. Do očí jej padalo niekoľko prameňov červených vlasov.

,,Čo máš na mysli?" Pokývala som zmätene hlavou a posunula sa o trochu ďalej, aby som leštením pohárov zahnala myšlienky na Aarona a tiež Edena.

,,Prečo proste neodídeš? Chceš sa takto zožierať celý život? Viem, že bez neho žiť nedokážeš. Nie som slepá, Margo," vydýchla a hlavou prudko pokývala zo strany na stranu.

,,Blaire, ty tomu nerozumieš. Nemôžem odísť. Nie teraz, keď má mama...keď jej zistili rakovinu. Dobre vieš, že sa musím starať o malého Erica, pretože je po chemoterapiách stále slabá a podráždená," odvetila som potichu.

,,Nemôžeš si to vyčítať donekonečna! Už som ti predsa povedala, že rakovinu človek nedostane preto, že jeho dcéra na pár dní zmizne z domu. Do riti, Margo aj ty máš vlastný život," vypľula podráždene Blaire.

,,Nerozumieš tomu," zopakovala som znovu a obišla bar.

,,Musím na moment do skladu. Môžeš mi to tu postrážiť?" Opýtala som sa, no nečakala som na odpoveď.

Blaire bola vždy ochotná pomôcť mi, keď som to potrebovala. Hlavne v situáciách, ako bola táto som jej bola vďačná.

V ruke som niesla čiernu prepravku do ktorej som si v sklade vždy pripravila všetko potrebné. Tento krát som však nepotrebovala vôbec nič. Bezmyšlienkovo som ju naplnila rôznymi fľašami a snažila sa z mysle vypudiť všetky myšlienky, ktoré sa mi vďaka Blaire vrátili. Nechcela som, aby videla, ako sa tento mesiac už po niekoľký krát zložím.

Čím dlhšie som ostávala doma, tým častejšie som si uvedomovala, že mal otec pravdu. Neustále sa mi v hlave vynárali jeho slová.

Si slabá, Margo.

A ja som im verila. Nezvládala som situáciu v ktorej som sa nachádzala a do ktorej som sa z časti dostala ja sama. Spomenula som si na deň, kedy sa pred našimi dverami objavil Cole. Opýtal sa ma, či by som bola ochotná vrátiť sa späť do väzenia a mne prekvapením div nevyskočili oči. Myslela som, že sa ma opýta na Aarona, no nepadlo ani jediné slovo, ktorým by mi naznačil, že prišiel len kvôli nemu. Ja som to však vedela. Vedela som, že hľadal spôsob, ako sa ku Aaronovi dostať a presne z toho dôvodu som jeho ponuku rázne odmietla. A nebol to jediný dôvod. Nedokázala som si ani len predstaviť, ako by som sa mohla vrátiť na miesto, ktoré mi spôsobilo toľko problémov a ktoré by mi tak veľmi pripomínalo jeho.

Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchla a s prepravkou v rukách sa vrátila späť ku baru, kde stále postávala Blaire. Tento krát však jej tvár horela červeňou. Pomaly som položila prepravku na zem a prezrela si kamarátku, ktorá vyzerala, akoby práve videla ducha.

,,Si v poriadku?" Opýtala som sa opatrne a Blaire so zaťatou sánkou potriasla hlavou. Pohľadom mi naznačila, aby som sa pozrela za ňu a ja som tak čo najnenápadnejšie urobila.

Prudko som vydýchla a urobila niekoľko váhavých krokov ku stolu, ktorý stál najbližšie pri dverách.

,,Čo tu robíš?" Opýtala som sa pokojným hlasom.

_________________________________________

❤

Prepáčte, že trochu meškám s kapitolou 🥰 Cez víkend som bola mimo domu, ale ja vám to všetko vynahradím 😘😘 A hlavne, nezabite ma za ten koniec 😁😁
❤