Sestry z Basingstoku 4 - Nevesta vojvodu Hamptona

4. Kapitola

Ja som všetky dlhy vášho otca odkúpil. Takže teraz dlžíte mne. A ja chcem svoje peniaze.

Amelia si prehrávala v hlave bratrancove slová, zatiaľ čo sedela v pracovni jej nebohého otca a hrabala sa v rodinných účtoch.

Všade naokolo mala pootvárané knihy a jej sestry ich podrobne listovali.

Novinke, ktorú Oskar priniesol pred pár dňami o otcových dlhoch, žiadna zo sestier neverila. Ale dôkaz mala Amelia pred sebou.

Dlžné úpisy rôznych tvarov a rôznych hodnôt.

Všetky na meno Bernarda Jamesa Livingstona.

Otec za tie roky navštívil nejednu herňu a priniesol si z nich menšie dlhy. Ale tých herní bolo v Británii dosť a aj na svojich cestách zrejme neodolal.

Potom tu boli dlhy za cestovné náklady, keď si prenajal celú loď aj s posádkou.

Podľa Oskarovho dokumentu si otec požičiaval počas ťažkých dôb, keď obchody nešli dobre, od susedov peniaze.

Po otcovej smrti dlhy prešli na jeho dcéry.

A tu nastal problém.

Právnici ich rodiny sprístupnia otcove účty až za pár mesiacov a na svoje veno nemajú dosah, kým sa nevydajú.

To málo, čo majú stačí na žitie, ale hlavný príjem bol z ich práce.

To na splatenie dlhov nestačilo.

Na to prišla Oskarova ponuka, ktorá znechutila všetky sestry, nielen Ameliu. To bol posledný klinec k peklu.

Naozaj si myslel, že by si ho Amelia vzala len preto, aby ich uchránila pred dlhom?

Evelyn mala pravdu.

Tá možnosť neexistovala.

Preto teraz hľadali východisko.

„Prišla si na niečo, Amelia?" spýtala sa zúfalo Charlotte a zatvorila knihu.

Povzdychla si a odložila knihu.

Dnes boli všetky tri sestry zladené, akoby sa vopred dohodli, čo si ten deň oblečú.

Mali na sebe domáce denné šaty žltých farieb. Amelia vanilkovo žlté s malými červenými ružičkami okolo výstrihu, Charlotte kanárikovo žlté s bielou čipkou na rukávoch a Evelyn hnedo zlaté s vyšívanými ornamentmi.

„Stále nám chýba veľká suma. Oskar mal pravdu. Ani keby sme predali celé naše stajne, nestačilo by to."

„A čo provízia z mojich kníh? Teraz chcem odniesť do Londýna svoju novú knihu."

„Mám pochybnosti, že by to stačilo."

„A čo môj nápad?" spýtala sa Evelyn.

Áno, ten poklad.

Rozprávka, ktorú si vymyslel ich otec keď ako malé nemohli spať. Keď povyrástli, otec Amelii priznal, že si to vymyslel.

Bolo však zbytočné to Evelyn znovu zopakovať.

„Môžeš to skúsiť, Evelyn. Ale musíme mať aj záložný plán."

„Ale..."

„Čo keby sme rozpredali otcove sochy a gobelíny? V Londýne sa dobre predajú."

Na Charlottin obetavý návrh sa Evelyn preľakla, akoby jej staršia sestra navrhla, aby predali strechu nad hlavou.

„Nie! Otcove veci nie!"