Preživšia (POZASTAVENÉ)

Kapitola XXXIV

Začiatok zimy, rok 1942, lesy v okolí mesta Poznań, Nemcami okupovaná časť Poľska

~

Neveľká miestnosť.

Neveľmi udržiavané steny, udupaná podlaha, v strede stôl so stoličkou a v rohu zariadenie podobné rádiu s pripojenými slúchadlami.

Podľa toho, čo mi povedal Adam, slúžilo na zachytávanie rádiovej komunikácie nepriateľov. Nepoužívali ho často - ak chceli vlny zachytiť, museli ho vyniesť von spod zeme a medzi vrchmi bolo i tak ťažké získavať informácie týmto spôsobom.

Na stole ležala petrolejová lampa, hneď vedľa nej štós papierov, písací stroj, ktorý si svoje najlepšie časy prežil už dávno a šálka s pariacim sa čajom - biednym zdrojom tepla v chlade, ktorý vládol v celom podzemnom bunkri.

Z toho sa teraz skladal môj svet, a podľa hrúbky kopy dokumentov a práce, ktorú obnášala, som vedela, že nejaký čas to tak ešte bude.

Samozrejme, mohla som si prácu preniesť do spoločnej miestnosti, kde bolo teplejšie vďaka piecke. Vládol tam však rušivý hluk, a ja som sa potrebovala sústrediť.

Popraskala som stuhnuté hánky, na chvíľu vstala a prešla sa od stolu ku dverám. Potom som vzala ďalší z papierov, posadila sa a zbežne ho prebehla pohľadom.

Keď som sa začínala učiť nemčinu, bola pre mňa náročná. Spoliehala som sa na svoju pamäť, dlho som z nej lovila slovíčka, výslovnosť som plietla.

Keď som však začala ten jazyk počúvať z každej strany, učenie sa pre mňa stalo ľahším. Taktiež od znalosti nemčiny častokrát záviselo moje prežitie.

"Toto sa týka... Zásob potravín kasární Nemcov?"

Zamyslene som sa zamračila. Margosia musí odvádzať veľmi dobrú prácu, ak sa jej podarí dostať sa k niečomu takému.

Na spodku listu bola pečať s nemeckou orlicou a niečí, neveľmi čitateľný podpis.

"Potvrdenie o tom, že potraviny dorazili do kasární v Leszne a boli prevzaté tamojším hlavným zásobovačom."

Odpila som si z horúceho čaju. Boli to vlastne suché bylinky zaliate vodou - horké a korenisté. Chuťou nevynikali, zato však zahriali a pomáhali predísť chorobám.

Odložila som šálku a začala slovo po slove prekladať text z nemčiny do poľštiny.

Dávala som si záležať,  aby som neurobila nijakú chybu. Chcela som sa vyhnúť hnevu veliteľa, ale aj odviesť čo najlepšiu prácu a prispieť tak k tomu, aby odbojári Nemcom čo najviac uškodili.

Uškodili? Vlastné myšlienky ma zarazili. Nebola som zvyknutá na pociťovanie nenávisti, škodoradosti a želania zlých vecí iným.

Terčom toho všetkého som bola väčšinou ja sama, ale dalo sa povedať, že som sa teraz ocitla na opačnej strane. Tu ma znášali, dali mi možnosť znovu sa cítiť ako človek, nie ako niečie zviera. A pomstiť sa Nemcom?

Prehltla som naprázdno. Prsty mi na písacom stroji znehybneli. Áno. Za to, čo urobili mne, Jadwige, Brunovi a ostatným, si to zaslúžia. Za mojich rodičov. Za to, že prinútili Jana utiecť z domova.

Poháňaná týmito myšlienkami som sa vrátila k písaniu, vytesnila okolie a sústredila sa iba na preklad slov.

Na stole vedľa mňa chladla šálka čaju.

Keď som dokončila viac než polovicu z dokumentov určených na preklad, povedala som si, že je čas na chvíľu odpočinku.

Svetlo petrolejky mi namáhalo oči a svaly som mala od dlhého sedenia stuhnuté. Rátala som s tým, že prešli aspoň štyri hodiny.