Stuck with her |SK| girlXgirl✔

Kapitola 10

PRED DVOMI ROKMI

"Slečna Elronová!"

"Slečna Elronová!"

Zacítila som dva štuchance na ramene.
Pomaly, pomaličky, svet sa vracal späť do môjho vedomia. Zdvihla som hlavu z chrbta mojej pravej ruky, na ktorej doteraz ležala a začala som divoko klipkať viečkami. Prudké svetlo dňa sa mi zarezalo do očí. Tesne po tom, udrela aj bolesť hlavy.

"Dobré ráno. Dobre sa vám spalo?" zvuk Jaxtonovej hlasu sa rozliehal po veľkej miestnosti. Och... Ja nie som doma...

"Uhm...." rozhliadla som sa po okolí len na to, aby som si so zdesením uvedomila, že sedím v prednáškovej miestnosti. Dopekla. Zaspala som.

"Viete mi vysvetliť, aký má význam, že ste na mojej prednáške, ak počas nej spíte?" znela dosť podráždene. Rýchlo som si pretrela oči, aby som mohla poriadne zaostriť na osobu stojacu pred tabuľou.

"Ospravedlňujem sa, už sa to nestane," boli jediné slová, ktoré som vedela zo seba vysypať. Potlačila som inštinktívnu potrebu si masírovať spánky, keďže ma bolesť hlavy spojená so silným svetlom celkom ničila. Potom som sa s ďakovným pohľadom pozrela na chlapca sediaceho po mojej ľavici, ktorý ma len pred pár sekundami zobudil z hlbokého spánku.

"No to dúfam," povedala Jaxtonová a vrátila sa späť k svojej prednáške.

Hodina sa neskutočne tiahla. Nech som sa snažila sústrediť na diskutovanú látku akokoľvek moc, moja myseľ sa opakovane vracala ku spomienkam zo včerajšieho večera. Na zápas na turnaji, ktorý som absolvovala. Teda, konkrétnejšie na oslavu mojej výhry v bare o ulicu od telocvične. S Elijahom a ostatnými členmi môjho klubu. Mala som z toho neskutočnú radosť, nakoľko toto bol môj prvý serióznejší turnaj odkedy som sa pohla od juniorov.

Keď konečne zazneli slová: "To je na dnes všetko..." nečakala som na žiadnu inú iniciatívu a už som aj vstávala od stolu s kabelou prehodenou cez rameno. Bola by som najradšej šprintovala z tej miestnosti von, keby môžem.

"Slečna Elronová, na slovíčko, prosím."

A bolo po mojich plánoch. Nemôžem však povedať, že som to nečakala...

A tak som len smutne sledovala mojich spolužiakov vychádzajúcich z prednáškovej miestnosti. Otočila som sa k profesorke až, keď sme zostali samé dve. Ona vyzerala byť nezaujatá mojou prítomnosťou a v tých svojich sexi okuliaroch sa prehrabávala v nejakých papieroch. Potom z nich nejaký vytiahla a položila ho pred seba na stôl.

"Čo pre vás môžem urobiť?"

"Deje sa s vami niečo v poslednej dobe?" spýtala sa ma.

"Neviem o čom hovoríte."

"Mám na mysli napríklad posledný test, " odhalila mi papier, ktorý si doteraz prezerala a ja som s ľahkosťou rozpoznala svoje písmo... Začala som mať malú predstavu, o čo jej asi ide...

"Do otázky na ranný Merkantilizmus ste mi nakreslili detailného motýľa."

"To je  netopier, " zahundrala som ublížene. Vaša nočná forma, napadlo ma ihneď. To bol zreteľný netopier, aby bolo jasné! Nemala si ho ako pomýliť s motýľom, zase až tak škaredo nekreslím.

"V predchádzajúcej otázke to už vyzeralo, že bude aj niečo napísané, no zaškrtali ste to..." pokračovala.

"To som sa vlastne snažila napísať básničku, ale nešiel mi rým, viete ako to býva... tak som si to rozmyslela."

"Čo majú spoločné netopier a básnička s Merkantilizmom, ak sa môžem spýtať?" zatiaľ, čo ja som si obzerala svoju nie veľmi úspešnú písomku, ona sa postavila a preložila si ruky na hrudi.

"No, ehm, určite mali aj v tom období netopiere a poéziu..." Pravdou bolo, že som sa nestíhala učiť na tento zápočet, pretože som bola moc zaneprázdnená prípravou na MMA turnaj. Rozhodne som podcenila náročnosť Jaxtonovej testov.

Bola som svedkom toho, ako profesorka prevrátila oči nad mojou odpoveďou.

"Najprv táto skvostná písomka, potom mi spíte na prednáške... Neviem, čo si mám o tom myslieť, drahá."

Poškriabala som sa na zátylku. Ťažko povedať, ako by to zobrala, keby jej poviem, že mám opicu z toho, ako som včera polo vyzlečená shotovala Jacka Danielsa. Veru, len ťažko.

"Buď nedávate pozor takmer vôbec, alebo dávate pozor až príliš... ehem, na nesprávnych miestach..." Hovorí zase o sebe, čo? Ugh, tá ten incident jednoducho neprestane vyťahovať! Aby som si nezačala nosiť na jej hodiny slepecké okuliare!

"A akoby to nestačilo, najnovšie na mojej hodine už aj dospávate včerajšiu noc, lebo ste v tom čase boli asi veľmi zaneprázdnená. Slečna, vy si priam pýtate ďalší čas strávený po škole..."

"Oh, len to nie, už mi stačilo." reagovala som ihneď na slová "po škole". Už som ich totižto mala toľko, že ich ani nenapočítam na prstoch. Už mi to zasahovalo serióznym dielom do môjho voľného času.

"A čo teda navrhujete?" podišla ku mne a zrazu som si uvedomila, že mi nezostalo toľko osobného priestoru, koľko by človek v takej rozmernej miestnosti čakal, že by mal.

"Nemôžeme to vyriešiť, ako to robia vo filmoch? Keby mi hodíte pár na zadok a mali by sme obe pokoj?" Ježiš, toto som nepovedala nahlas! Toto som nemohla povedať nahlas! Pokúsila som sa to zahrať na vtip a trošku prehnane som sa zasmiala.

Z profesorkiných čŕt som na sekundu mohla odčítať pobavenie, zmizlo však tak rýchlo, ako sa objavilo.

"Nie som si istá, aký typ filmov referujete... Každopádne, vás musím sklamať, pretože učitelia v skutočnom svete nemajú právo biť svojich študentov, " spravila malú teatrálnu prestávku a podišla ku mne tak blízko, že ma ovial jej kvetinkový parfum. " Nech by si to priali akokoľvek," zašepkala.

Z tento novej vzdialenosti medzi našimi telami, videla som jej tvár v takom detaile, že som si mohla všimnúť malého znamienka krásy nad jej obočím. I táto malá nedokonalosť spôsobila, že bola v mojich očiach ešte príťažlivejšia.

Dokelu, tá žena bude raz mojou záhubou.

"Nemali by ste sa takto rozprávať s autoritou, nabudúce nemusím byť taká tolerantná."

Nemala som silu vytvárať žiadne rozvité vety, tak som jej len kývla hlavou a orientovala som svoje snahy do toho, aby som nevyzerala moc ovplyvnená našou vzájomnou proximitou.

Chcela som si z čírej rozpačitosti prejsť rukou vlasy, lebo som nevedela, čo iné robiť, lenže mi v tom zabránila jej ruka. Chytila mi zápästie s prekvapivou pevnosťou v stisku. Potom si skúmavo prezerala moje predlaktie. Bolo totižto pokryté modrinami. V spomienke som sa vrátila k včerajšiemu zápasu, keď mi protivníčka skočila na ruku počas toho ako som ležala na zemi a ja som bola nesmierne rada, že sa mi pod tým tlakom ruka nezlomila. Zanechalo to ale svoje stopy. Nie len na mojej ruke, po tele som mala viacej podobných pozostatkov toho zápasu.

"Čo sa vám stalo?" spýtala sa a skrčila pri tom čelo.

"Nič. Udrela som sa niekde." Mohla som jej povedať pravdu. Naozaj som mohla. Lenže, roky skúseností ma naučili, že nie je nikdy zlý nápad utajiť vaše schopnosti v bojovom umení, nakoľko tým získate faktor prekvapenia.  A ja nemôžem vedieť, či by sa pri tejto konkrétnej osobe niekedy nezišiel. Naozaj. Neviete si predstaviť, ako moc som ju občas chcela prehodiť cez chrbát.

Až na to, že som v tom momente vyzerala ako týrané dieťa, čo tiež nebol úplne žiadaný image.

Priblížila sa ešte bližšie, ak sa to vôbec dalo a ja som úplne zadržala dych. Videla som kam sa presmerovala jej pozornosť. Všimla si celkom určite moju podliatinu na líci, ktorú som prekrývala make-upom celé ráno. Zrejme nie tak dobre, ako som si myslela. Pochádzala z nie dobre vykrytého highkick-u.

"Neklamte mi. Kto vám to urobil?" Náhle ma zaskočil hnev v jej hlase. Trochu neočakávané od niekoho, kto ma sám chcel zbiť ešte pred pár minútami, nie?

"Vravím vám, že to nič nie je," odvrkla som defenzívne, "Dovidenia." Vytrhla som si ruku z jej zovretia a otočila som sa na odchod.

"Nezabudnite na to, že musíte zostať po škole."

Pravdaže! Akoby som mohla také niečo dopustiť!?