Cestovatelia

Kapitola 6. Ožívajúci sen

Stál tam Alex. Nevedela som či snívam ,ale ten sen bol strašne reálny a krásny. „Alex si to ty?" opýtala som sa tichým trasľavým hlasom. „Áno, som to ja, Zuzka." v okamžiku keď túto vetu dopovedal, tak som mu ihneď skočila do krku a čo najsilnejšie ho objala .V tej chvíli som bola tá najšťastnejšia na svete, že konečne je tu a ja som tu s ním. „Konečne som ťa našla" plakala som, ale od šťastia. „Aj ja som rád ,že som ťa našiel. Nikdy som neprestal dúfať ,že ťa znova uvidím. Hľadal som ťa až do tejto chvíle a teraz ťa už konečne mám." magicky sa na mňa usmial. „Som tak rada, že som zmeškala tú loď" „Akú loď?" „To je strašne dlhý príbeh..." „Máme čas" usmial sa zase. Už mi ten úsmev tak chýbal. „Ale len takú skrátenú verziu... Zobudila som sa na lavičke, stretla som Tomáša a Máriu pomohli mi a verili mi ,že som z budúcnosti. Mala som depresie ,že svoju rodinu, teba a svojich kamarátov už neuvidím, potom som sa cez to horko ťažko preniesla....." rozplakala som sa. Chytil ma za ruku a trochu som sa upokojila 

„Ale už je všetko v poriadku, som tu" usmial sa. Pokračovala som v rozprávaní...„ Ich rodina ma prijala ako svoju. Chodila som do školy a všetci ma v nej nenávideli. Prešli dva roky a nič sa v nich zaujímavého nestalo. Až dovtedy kým mi niečo ich otec nepovedal... Že som obdarená darom..." vyvalil na mňa oči a vôbec tomu nechápal. „Darom?" „Neprerušuj. Darom ,ktorý má len veľmi málo ľudí na zemi a chápe mu. Darom ,ktorý mám už v sebe od narodenia a vtedy sa to stalo. Mária sa stratila a išli sme ju s Tomášom hľadať .Začula som ju, ako kričí na pomoc ,ale Tomáš nič nepočul. Počula som ju na kilometer ďaleko ,a tak sme sa vydali tým smerom a našli sme ju s nejakou bandou chlapov. Tomáš sa tam bez rozmýšľania vrhol, ale hneď po prvej rane bol dole. Potom som sa k nim hrnula neuveriteľnou rýchlosťou a vlastne neviem, čo sa stalo, videla som čierne svetlo a potom len ako tí chlapi ležali na zemi..." znova ma prerušil. „Nechápem, to si čítala knihu alebo?" „Nie, nečítala ,mám nadprirodzené schopnosti" „Hej a ja som zase kráľ chrobákov" poriadne sa zasmial „Možno, nikdy nevieš... A ako myslíš ,že som ťa stihla uchytiť, keď si bol desať centimetrov nad vodou?" „No....Neviem" „Dobre, never mi, aj ja som si najprv neverila až kým som to nezažila na vlastnú päsť. Veď uvidíš neskôr" prekrútil očami a vyzeral naozaj vystrašene. V duchu som sa zasmiala a pokračovala ďalej. „Kde som skončila? Nasledujúci deň sme sa vybrali na jazero s Tomášom. Začula som ako na mňa niekto kričí a vtedy Mária vybehla spoza lesu a kričala na mňa. Ukazovala v ruke tvoj portrét..." zase ma prerušil, už ma to fakt nebaví „Portrét?" „Áno, portrét, nakreslila som ťa, aj Lenku a Luciu" „To ma nenapadlo, keby som ťa nakreslil" „To by dopadlo" zasmiala som sa a zle sa na mňa pozrel. „Že ťa niekto videl nastupovať do výletnej lodi a potom sme sa k tej lodi rozbehli. Rozlúčili sa, ale loď neviem prečo odplávala z prístavu a ja som bola zúfala. Uvidela som druhú loď .Nastúpila som do nej a kúpila si poriadne drahý lístok. Sadla som si na lavičku a uvidela teba ako si sa pošmykol a zachránila ťa. Takže toto je môj príbeh. Teraz chcem počuť ten tvoj." nebol moc nadšený, keď som to dopovedala. „Môj príbeh nie je takýto záživný ako tvoj..." „Nevadí, rozprávaj, som zvedavá"

 „...No...Zobudil som sa v lese, bola noc, aspoň dokým som si nedal dole nejakú divnú čiapku ,aj ty si to mala?" „Mala, hnusná vec" „Súhlasím. Týždeň som sa túlal po lese. Jedol som zvyčajne len červíky a z dreva som si urobil oštep a tým som zabíjal ryby, pokým som nenarazil na domy, mesto. Jednu noc som strávil na lavičke, pripadal som si ako bezdomovec, čo som aj bol. Potom ma tam našiel nejaký chlap a ponúkol mi bývanie. Bol dosť bohatý. Po dni mi predstavil svoje dcéry, mal ich päť..." „Nehovor mi ,že si sa do jednej zabuchol?" dúfam ,že nie. On ma tiež prerušoval, tak prečo by som ja nemohla? „Nie" začervenal sa. „Hoci boli z vonka krásne ,ale vnútri boli panovačné ,namyslené a nemali to v hlave v poriadku. Prešli dva roky. Naučil som sa spoločenskému správaniu, chodil som do školy, milujem školu v minulosti..." znova som ho prerušila „Tak trochu aj ja. Že je ich matika úplne ľahučká?" „Hej ,je. Predstavil ma spoločenstvu a považoval ma za svojho syna, ale boli chvíle ,keď som sa cítil sám a pociťoval ,že takto to ďalej nejde. Porozprával som sa s ním a on mi to dovolil. Že by som sa vydal svojou cestou. Dal mi poriadny balík peňazí, vybavil ma na cestu a išiel som si kade ma vietor zaviedol. Sú to už dva týždne, čo idem touto cestou. Pochodil som skoro celé Škótsko a hľadal som vás - teba, Lenku aj Luciu. Nastúpil som na túto loď ,aby som sa prepravil do Írska, kde by som v tom pokračoval . A tu si ma zachránila a konečne sme sa našli" objala som ho „Mal si to ťažké" „Veď to aj ty" a objal ma tiež. „A čo bude teraz?" „Ja neviem ,asi sa vydáme do Írska a skúsime nájsť Lenku a Luciu. A teraz sa v nás zrodila nová nádej, keď som ťa našiel a to znamená ,že môžeme nájsť aj ich." usmial sa a tým mi otvoril aj srdce. Má pravdu nová nádej sa v nás zrodila, v podobe ,že sme sa našli. Prešli dve hodiny a konečne sme vystupovali z lode.

 Nachádzame sa v Írskom prístave. „Dúfam ,že tu budú tí škriatkovia s kotlíkom zlata..." otočil sa na mňa s úsmevom na tvári. „Dúfajme" zasmiala som sa. „Skúsime si nájsť nejaké ubytovanie a môžeme sa popozerať po okolí" zahlásila som „Dobre" povedal a pozeral sa na okolo idúcich ľudí a počúval ich rozhovory, básnili o princeznej a jej veľkorysosti. Vedel dobre odpočúvať, aspoň sa to tak zdalo. „O čom sa bavia?" opýtala som sa ,aj keď som to tiež počula. Dosť revali „Pochvaľujú si vtedajšiu princeznú a ako sa k nim veľkoryso správa. A ,že vraj ani nie je z kráľovskej rodiny, že ju prijali ako vlastnú a dali jej titul a domov. Ale nikto ju ešte nevidel, má sa predstaviť zajtra na kráľovskej slávnosti..." prerušila som ho. „Že tam pôjdeme?" dopovedala som a urobila grimasu, ktorej sa nedá povedať nie. „Jasné ,že pôjdeme , aj ja som na ňu zvedavý" povedal a asi som trochu ,zase žiarlila. Prekrútila som očami a pokračovali sme cestou za ubytovaním. „Tu sa dá prespať" povedal a ukazoval na pred nami stojací ,penzión? Alebo čo to bolo za ubytovanie. „U zlatého kotlíka. To by išlo." Vstúpili sme do polorozpadnutej budovy a smerovali k recepcii. Nie som moc vyberavá, na to kde budem spať, hlavne ,že budem mať posteľ a strechu nad hlavou, ak tu nejaká vôbec je. Znova som sa v duchu zasmiala a Alex práve dokúpil lístky a viedol nás hore schodmi ,do našej izby. 

Horko-ťažko otvoril dvere. Dvere sa otvorili a bola to priestranná izba s manželskou posteľou. „Nevadí, ja budem spať na podlahe" „Nie, tam sa nevyspíš a potrebujem, aby si bol vyspatí a plný energie. Mne to nebude prekážať..." „Dobre ak ti to neprekáža" „Neprekáža". Trochu sme sa ešte zarozprávali a konečne sme už ten náš zdĺhavý rozhovor ukončili. A išli sa navečerať. Bola už tma.

 Prechádzali sme sa vysvieteným mestom a bolo to také romantické. Moje city k nemu sa cez tú dlhú dobu ,ale vôbec nezmenili. Myslím si, že boli aj silnejšie. Neviem, či to tak mal tiež a nebudem to ani riešiť. Keď máme byť spolu tak budeme asi ešte nenastal ten správny čas. Povzdychla som si a on si to všimol. „V pohode?" „Hej" „Čo takto zmrzlina na rozveselenie?" a zastali sme pred zmrzlinovým stánkom „Áno, prosím!" „Mohol by som poprosiť dve citrónové?" on ešte nezabudol ,že milujem citrónovú príchuť. Myslím ,že aj on ju miluje. Každí krát, keď sme boli na zmrzline, tak sme si kupovali túto istú príchuť a robili grimasy ,keď bola kyslá a to nechýbalo ani teraz. „Najkyslejšia zmrzlina na svete!" vyplazila som naňho jazyk. „Súhlasím, to sa ani nedá jesť" zasmial sa a smeroval ku košu vyhodiť ju. Asi aj ja ju vyhodím, tá kyslosť bola k nevydržaniu. Sadli sme si a pozerali na oceán ,ako krásne žblnkajú vlny a cvrlikajú cvrčky. „Magické to tu je!" povedala som a otočila sa naňho. „To máš pravdu" a otočil sa na mňa tiež. Asi dve minúty sme si pozerali do očí a nič sme nehovorili. „Už dlhšiu dobu som ti chcel niečo povedať... ale nedokázal som to, lebo to bolo až také niečo silné..." čo? to si robí srandu ,nie? Myslím ,že viem o čo ide... „Aj ja..." dodala som a chytil ma za ruku. Usmial sa. 

A v tom niekto prerušil našu magickú chvíľku! To nie je fér! „Niekto volá o pomoc!" vykríkol Alex a postavil sa. Z toho stánku, kde sme si kupovali zmrzlinu sa ozývalo kričanie. Pristúpili sme bližšie. „Hej! Čo sa tu deje?" zakričal Alex. Stál tam nejaký chlap a snažil sa okradnúť toho muža, ktorý predáva zmrzlinu. „Prosím, pomôžte mi!" zakričal na nás „Navaľ peniaze dedo!" a v tom sa na nás otočil a videla som ako v ruke držal zbraň. Ten muž mal na sebe skoro roztrhané oblečenie, bradu a vyzeral ako by bol na dne.  „Aj vy dva navaľte svoje peniaze alebo chcete mať na svedomí smrť tohto deda?" a to znamenalo ,že nemal na nás všetkých náboje, aby nás zabil „Toho muža odniekadiaľ poznám" povedala som potichu Alexovi, naozaj mi niekoho pripomínal, akoby som ho už niekde videla. Chlap sa otočil a mieril na čelo tomu chudákovi. Alex sa už približoval k nemu. Rukou som ho zastavila. „Nechaj to na mňa, postaraj sa o toho starca" „To myslíš vážne?" neodpovedala som mu ,lebo už som bola pred tým chlapom a pripravovala som mu ukázať spravedlnosť ,po mojom. „Rozhodli ste sa nesprávne!" zakričal. 

„To ty si sa rozhodol nesprávne!" sebavedomo som mu odkričala naspäť. Dýchala som zhlboka. Upokojila sa. Ten chlap si všímal len mňa a teraz mal Alex príležitosť zachrániť toho uja. Zachránil ho a ukryl sa za roh domu. Všimol si ,že je ten ujo preč a ja som mu vtedy ohla zbraň a poriadne ďaleko ju odhodila, aby s ňou nemohol, už nikomu ublížiť. „To ako?" snažil sa mi vrážať päsťou do tváre ,ale ja som sa mu každí krát vyhla. Stáli sme pred koncom pevnej zeme a potom už bol len oceán. Neskrivil mi ani jeden vlások. Neovládol sa a zase mi chcel vraziť, lenže ja som sa zase uhla a on spadol do vody. Zamávala som mu. Alex si všimol, že sa tá bitka už skončila a rozbehol sa ku mne. „Si v poriadku?" Hneď ako ku mne prišiel ma objal ,ale ja som si toho nevšímala. Už som prišla nato odkiaľ ho poznám. Bol to jeden z bandy chlapov, ktorí prepadli Máriu. Vtedy som už nič nevnímala. Tá spomienka ma vtiahla a nedokázala som jej uniknúť.