Cestovatelia

Kapitola 16. Znovuzrodená

Mali ste niekedy už pocit, že by ste už nemali na tomto svete existovať? Ja to práve teraz prežívam a musím povedať, že to nie je, ale vôbec príjemné. Zrazu som na sebe pocítila kohosi ruky. A na to som otvorila oči. Videla som strašne rozmazane, dych som mala pomalý a hlboký. A pri tom ma aj ten najmenší pohyb ohromne zabolel. Nevedela som ani rozmýšľať. Videla som ako nejaká baba nado mnou stojí a niečo vedľa nej stojacom chalanovi šepká. Nerozoznala som čo hovorí. Nikoho z nich som nespoznávala. Nikdy v živote som ich ani len nevidela. Vnútri seba som pocítila nemilú emóciu, ktorá sa čoraz zväčšovala. Blúdil vo mne strach z momentu čo som prežila. Bože! Ja som umrela! Bola som mŕtva! Nedýchala som! Akože teraz som tu a možno živá? Lebo pripadám si ako keby som bola aj aj. Mŕtva aj živá. Akoby som krúžila sem a tam...

„Zuzka. Som veľmi rád, že si sa prebrala." Martin? A čo tu ten robí? „Mohli by ste mi to vysvetliť? Lebo práve prežívam menší šok..." „Bolo by lepšie keby ti to moja dcéra Ľudmila ukázala, ak chceš" prikývla som aj keď som bola poriadne zmätená. „Ahoj. Len sa tomu hlavne nebráni." Zrazu som videla, to čo ona videla. Boli to jej spomienky. Práve sa rozbehla k mojim kamarátom. Ale niečo im Petra zašepkala a zvláštne sa mykli. Petra sa zasmiala a vykročila na svoju loď a oni ju nasledovali. Zrazu sa Ľudmila rozbehla k Lenke. Asi sa ju snažila zachrániť z Petrinho väzenia. Chytila ju za rameno. Na chvíľu zastala, mykla sa a pokračovala ďalej. Akoby im velila... Akoby im riadila každú kosť a bunku v tele... To som naozaj nepochopila. Ako môže takto ľudom veliť? Ako je to vôbec možné?... V tom som sa uvidela. Ležala som na zemi a ani sa nepohla. Vyzerala som strašne bezmocne a nechutne, bez duše... Niečo ma napadlo. V tej temnote čo som videla tých ľudí bez duše. Vyzerala som úplne tak isto. Čo keď to boli ľudia, nadaní, ktorých Petra obrala o ich schopnosti? Možné to je. U Petry je samozrejme všeličo možné. Ale aj tak sa to od rozumného riešenia veľmi vzďaľuje. Spolu s nejakým chlapcom ma zobrali do nejakej malinkej drevenej chatky a tu sa to skončilo, už som nevidela, to čo ona vtedy...

„Za prvé. Čo to Petra urobila, preboha s mojimi kamarátmi?!" „Domnievam sa, že boli pohltení tými všetkými emóciami. Že prišli o niekoho dôležitého v ich živote, čo pre nich veľmi veľa znamenal. Uverili, že si bola mŕtva, ale ja som sa okabátiť nedala. Je pravda, že tvoje telo bolo preč, ale tvoja myseľ bola plne funkčná. Lenže im som to už nestihla povedať. Petra ich nejakým spôsobom zatiahla na svoju stranu..." „Počkať... Odkiaľ poznáš Petru?" „Prehľadala som celú tvoju myseľ. Videla všetko čo si prežila a ako ťa to zvnútra všetko požiera. Ale to sa dá zastaviť. Nájdi len tú správnu cestu a hneď bude všetko lepšie..." „No dobre, prosím pokračuj" kyslo som sa zatvárila. „Všetci sa v okamihu premenili na niečo iné. Už sa neriadili sami. A vlastne preto ich mohla tak ľahko ovládať. Lebo boli plní neovládateľných emócii. Sú nahnevaní aj na seba, že nič nezmohli ,ale aj hlavne na teba. Že si sa tak ľahko vzdala všetkého čo ťa k tomuto svetu pútalo, že si viacej nebojovala..." „Schopnosti sa neobjavili! Len som chcela, aby boli v bezpečí a teraz aj tak nie sú! Moja smrť bola na nič! Všetkého teraz ľutujem. A nechápem prečo mi život alebo ten kto ho riadi, dal druhú šancu. Ja si ju vôbec nezaslúžim!" vtedy som sa poriadne rozplakala „Každý si zaslúži druhú šancu a niektorí dokonca aj tretiu." usmiala sa a objala ma. Slzy mi stále nechceli utíchnuť. „Ale ja? Neviem prečo... A ako je to možné, že som tu stále. Niekto má som mnou stále nejaké úmysly, asi. Ale veľmi o tom pochybujem." nešťastne som si povzdychla. „Ľudmila, ďakujem, že si vo mne verila. Ja by som si takto neverila, takže ďakujem. Náhodou nevieš kde sú teraz?" „Jej loď mieri na sever. Aspoň to som započula. Ide za ďalšími nadanými ako si ty, ale teba nevie nahradiť. A keďže si živá... Ona si myslí, že získala tvoje schopnosti, ale si živá, takže ťa o nich neobrala..." „To asi všetko vysvetľuje" „Áno, veľa to vysvetľuje... Čo chceš robiť teraz, Zuzka?" „Jediné čo sa dá. Ísť za nimi a ukázať všetkým, že som živá a zdravá. Bojovať!"