Cestovatelia

Kapitola 2. Súťaž, druhá časť

„Hej! Vstávajte!" „Čo to je za hlasy?" spýtala som sa Alexa. Počula som to jasne, lebo som pred piatymi minútami otvorila oči a už sa potom nedali zavrieť... Alex pokrčil ramenami a snažil sa toho nevšímať. Pozrela som sa zo stromu a tam stáli Lenka aj Lucia. Zatriasla som Alexom, aby sa prebudil „Dole sú Lenka aj Lucia, vstávaj!." Alex sa na mňa otočil a pomaličky sa prebúdzal. „Chvíľočku!" zakričala som im. Chvíľu sme sa pokúšali zliezť zo stromu, ale moc nám to nešlo, lebo sme boli v miernom polospánku. Onedlho sme sa ocitli na zemi. „Pekný účes" pozrel sa na mňa Alex a zasmial sa. Určite vyzerám ako mŕtvola alebo horšie. Nevšímam si jeho pripomienok a otočím sa k Lenke a Lucii. 

„Kde ste boli? Ste v poriadku?" „Áno sme a pozrite čo sme našli!" „Jedlo!" naraz sme zakričali s Alexom a potom sme sa zasmiali. „Ako to..?" „Našli sme jednu debničku na strome, kde sme prespali a ešte niečo... Máme ďalšie tri zástavy!" „Super!" zase sme naraz s Alexom vykríkli. Teraz to už bolo dosť čudné. „To pomocou hlavne Lucii." povedala Lenka a otočili sme sa všetci na Luciu. „Som na teba hrdá!" povedala som s úsmevom a všetci sme ju objali. „Tak čo máme na raňajky?" zvedavo sa opýtal Alexa a Lenka v tej chvíli otvorila krabicu. Boli v nej konzervy a vesmírne jedlo, ktoré sa ani po dvadsiatich rokoch nepokazí. Ešte nikdy som ho nejedla, ale som rada, že máme niečo na raňajky. Pustili sme sa do jedla a po chvíle sa po tých konzervách len prášilo. Trocha sme si nechali na obed. Keďže nevieme kedy sa závod končí. Nemáme mobily ani hodinky a nepovedali nám to, ale na hlavnom prihlasovacom papieri bolo napísané, že koniec súťaže sa ohlási. Malo by to byť niekedy poobede alebo pod večer. Upratali sme po sebe a rozhodli sa pokračovať pomaličky ku koncu súťaže, ktorý bol na druhej strane lesa. 

Zrazu sme zastavili, lebo sme asi narazili na pascu. Stáli sme pred dlhou lúkou a v nej vysokou trávou, ktorá nám siahala až po kolená. „Prečo sme zastavili?" tentoraz išiel prvý Alex asi sa mu niečo nezdalo, zase. Už asi piaty krát sme kvôli nemu bezdôvodne zastavili. „Niečo sa mi nezdá." „Zase" povzdychli sme si. „Teraz je to iné. Počujete to?" „Čo by sme mali počuť? Nič nepočujeme." „Práveže to, že nič nepočujeme. Niečo tu nesedí." „Mali by sme asi rýchlo utekať!" Zrazu sa z konca lesa za nami objavili snorníci. Sú to ľudia s čudnými maskami a kostýmami ,ale keď vás chytia je skoro po vás, vrátia zástavy tým, ktorých sme chytili a vrátia do hry kde ich vyradili a nás pošlú na začiatok súťaže bez vecí a len s našou zástavou. Je to ako keby sme skončili , ale máme len jedno percento ani to nie, že by sme dokázali prežiť. Rozbehli sme sa rýchlo do hustej trávy a oni nás do nej nasledovali. Utekali sme čo najrýchlejšie ako sme vedeli. Na chvíľu sa mi zdalo ,že spomaľujú, ale myslela som si zle. Utekali ešte rýchlejšie ako predtým, neviem ako je to možné. Každú jednu minútu sme sa pozerali dozadu či nezastavili. Teraz sme mali šťastie, zastavili ,ani neviem prečo. My sme ďalej pokračovali, až kým sme nedošli do lesa.

„Všetci v poriadku?" opýtala som sa. „Áno" zadychčane odpovedali. Po chvíle sme sa úplne zastavili, lebo sme nevládali „Dáme si prestávku a obed?" „Tak trochu prestávky by nezaškodilo" povedal Alex. Zjedli sme tých pár konzerv čo sme si nechali z raňajok. Na pol hodinku sme si oddýchli a potom sme pokračovali. „Prečo nás vlastne nasledovali snorníci?" spýtala sa Lucia, pokrčili sme ramenami. „To tu to nikto nebude riešiť?" „A čo ti máme k tomu povedať? Asi sme stúpili do ich územia alebo nás videli a nasledovali." „Au!" niekto strašne hlasno a bolestivo vykríkol, zľakli sme sa. Otočili sme sa bola to Lucia ktorá práve padala do nastraženej pasce. „Si v poriadku?" spýtal sa Alex, keď Luciu videl dopadnúť do hlbokej jamy. „Asi nie. Strašne ma bolí noha" „Zuzka dáš mi lano, spojím to s mojím a potom nás vytiahneš." prikývla som a podávala mu lano. Alex sa spustil k Lucii a pomohol jej a ja som sa ich zatiaľ snažila vytiahnuť. Pravdaže aj Lenka so mnou držala lano. Konečne sa nám ich podarilo vytiahnuť. „Má vyvrtnutý členok" pozrela som jej nohu a zhodnotila situáciu. „Čo teraz?" opýtal sa Alex. „Mali by sme nahodiť členok naspať." „A to ako?" „Bude to veľmi bolieť. Alex chyť jej ruku a toto si daj do úst, aby si čo najmenej zvuku zo seba vydala. Budem počítať do piatych. Keď budeš pripravená tak prikývni." Podala som jej moju deku a čakala kým prikývne. „Moja teta bola sestrička a naučila ma takú rozsiahlu prvú pomoc. Nemáš sa čoho báť" Lucia prikývla a ja som sa do toho pustila. Začala som rátať „päť, štyri, tri, dva..." „Au! Nepovedala si jedna!" „Jedna. Bolelo to?" „Mám ti ho vyvrtnúť?" škaredo sa na mňa pozrela. Odtrhla som kúsok látky z mojej deky a zamotala ho na Luciin členok. „Chceš pokračovať?" spýtal sa jej Alex „Samozrejme ,že chcem veď by som vás nenechala vyhrať bez mojej pomoci." usmiali sme sa a objali ju. Zase sme pokračovali. Pomaličky sme sa presúvali ku koncu a čakali kým nám ohlásia, že už len tridsať minút zostáva ku koncu. „Dávajte pozor! Máte posledných tridsať minút. Začnite sa presúvať ku koncu!" „Konečne už bolo na čase!" povedala som s úsmevom na tvári.

„Pozrite tam sú tí bledo modrí! Teraz máme šancu im zobrať zástavy!" potichu som povedala. „Lucia ty tu zostaň. Zvládneme to!" Rozdelili sme sa a išli každí z inej strany a ja som zase bola nástraha aspoň ,že som v tom mala hlavnú rolu. Pred tým sme naše zástavy nechali u Lucii, ktorú sme zakryli lístím, aby nebola vidieť. Všimli si ma. Pomaličky a nenápadne ku mne kráčali. Alex zatiaľ liezol na strom, neviem čo mal v pláne. Ukazoval na mňa, že sa nemám hýbať, asi to ukazoval, moc som nerozoznala tie znaky čo ukazoval. Tak som sa nehýbala. Boli odo mňa asi 20 metrov. Už som začínala báť, ale vlastne čoho u Lenky sú zástavy. Zrazu Alex na jedného skočil a snažil sa mu z batohu zobrať zástavu, dosť mu nápadne vytŕčala z toho batohu. Už ju má, spadol na zem a tú zástavu mi hodil. Cítila som sa ako zmrazená, keď mi ju hodil. Desať sekúnd som sa nevedela odlepiť od zeme, netuším prečo. Už sa mi konečne nohy odlepili a začala som utekať. Utekala som čo najrýchlejšie ako som vedela. „Bledo modrí sú vyradení!" zastali a ja tiež, dali nám svoje zástavy, ktoré pochytali. To je pravidlo, keď ta chytia a ty máš aj ďalšie zástavy tak im to musíš dať. Mali ich desať. Bolo to ako vyhrať v lotérii. Spolu máme devätnásť. „Alex to bolo úžasné!" pochválila som ho. „Ďakujem" pousmial sa a pristupoval ku mne, objal ma, potom sa k tomu objímaniu pridali Lenka aj Lucia, pokazili ten magický okamžik, ktorý medzi nami vtedy prebiehal. Tie úsmevy a pohľady. Rýchlo som sa prebrala z toho sna keď som si spomenula na to, že máme posledných 10 minút. Pozbierali sme sa a utekali ako o život ku koncu.

„Máte posledných 5 minút!" zľakli sme sa a bežali ešte rýchlejšie. Keďže mala Lucia to zranenie museli sme kvôli nej bežať trochu pomalšie. „Už nevládzem!" Lucia zakričala a my sme sa zastavili. „Poď ,ponesiem ťa na rukách, nevzdávaj sa už len pár metrov a sme v cieli!" vzal ju na svoje krásne ruky a pokračovali sme. „Pozrite tam je koniec!" zakričala som. V cieli stálo asi tisíc ľudí. Tri, dva jedna. Sme tam. „My sme to dokázali!" hlasno som zakričala s rozžiarením úsmevom na tvári. Všetci sme sa objali „Neverím že sme to dokázali" povedala Lucia so slzami v očiach. „No budeš tomu musieť nejako uveriť lebo sme to dokázali!" Alex sa na ňu usmial. „Gratulujeme všetkým, ktorí sa zúčastnili, za chvíľu budeme vedieť kto sa stal tohto ročným víťazom!" Už len čakať dokým nám niekto povie že sme sa umiestnili na poslednom mieste. Nikde tu nevidím Matúša ani mamu, určite ma hľadajú alebo sa snažia pretlačiť cez ten strašne dlhý rad alebo čo to je, proste nazvaná poriadna hromádka ľudí. Lenka, Lucia aj Alex svoje rodiny už našli. „Tohto ročným víťazom sa stáva....." už ich vidím kývam im a snažím sa k nim dostať. 

„Sa stáva.... Bordový tím! Nech prosím príde na javisko pre cenu a odfotiť sa s novinármi!" Neverím tomu čo som teraz počula. My sme vyhrali! Som ešte šťastnejšia než tá najšťastnejšia blcha na svete. Zakývam im a kričím im, že potom prídem a, že nech zostanú na tom istom mieste kde sú, že si ich nájdem. Neviem či ma počuli, ale teraz už musím ísť na pódium. Vstupujem na to obrovské pódium. Nejaký ujo mi podáva ruku asi ten čo to organizuje a predáva nám do opatery krásnu lesknúcu sa trofej. Usmejeme sa na novinárov, oni nás odfotia aj s tou krásnou trofejou. Už nás konečne pustili a povedali nám že tú trofej máme po týždni vrátiť. Boli sme z toho sklamaní, to by asi bol každí, ale čo narobíme. Chcem už vybehnúť a zvítať sa s rodinou. Lenže mi to niekto nedovolí. Spýtajú sa nás nejakí novinári či s nami nemôžu urobiť interview do mestských novín. Prikývneme a ideme s nimi za pódium. A odvedú nás do svojho karavanu a, že máme si urobiť pohodlie. Ponúknu nám sušienky, ktoré určite stoja za ochutnanie. Dáme si z nich zopár. Musím povedať, že sú delikátne. Sadneme si a začnú sa nás pýtať nejaké otázky. Naraz mi blbne žalúdok. Cítim, že mi je nijako divne, určite z toho ,že som to prehnala s tými sušienkami. Vidím pred sebou nejaké divné šedé až čierne svetlo. Neviem či neomdlievam....