Čokoľvek To Bude Stáť (Winter Soldier Fanfiction)

5. Rodina

S vypätím síl som sa zodvihla, vedela som že musím čím skôr zmiznúť. Pomaly som kráčala k malému poslednému domčeku na ulici. Posledné sily som využila na zaklopanie. Otvoril Sam. „Pane bože, kde si bola? Čo sa stalo?" Vtom vybehol môj brat. „Ava! Čo to máš na sebe? Si v poriadku?" Nedokázala som mu odpovedať, mala som početné zranenia a hodiť sa mu do náručia bolo to jediné, čoho som v tej chvíli bola schopná. Vzali ma dovnútra, aby mi ošetrili rany. Musela som pri tom zaspať, keďže som sa prebudila v izbe na poschodí. Začala som nad všetkým premýšľať, nedokázala som to spracovať, myslela som si, že je mŕtvy a teraz, anilen nepozná svoje meno, nevie nič o minulosti, o nás. Prvýkrát od jeho „smrti" som sa cítila taká zraniteľná. A aby toho nebolo málo, sama som mala na rukách krv. Vtom niekto zaklopal, a vošiel Sam. „Neviem si predstaviť, čo teraz prežívaš, no ak by si sa o tom chcela porozprávať, som tu." „Ďakujem, Sam." Pár sekúnd sa na mňa pozeral, a pobozkal ma. Jeho ruky boli stále na mojej tvári, no ja som hľadela do steny a krútila hlavou. „Prepáč mi. Nejde to." „No, za pokus to stálo." Usmial sa a objal ma. Vedela som, ako veľmi Samovi na mne záleží, a bolo mi ľúto, že sme nedostali šancu. Neskôr ma so Stevenom prišli skontrolovať. „Bude v poriadku?" spýtal sa Sam. „Je zlomená. Celý život si dávala za vinu to, že mu nepomohla. No som si istý, že sa o to pokúsi teraz."

Po niekoľkých hodinách spánku som sa rozhodla presunúť dolu k ostatným. Spravila som všetkým sendviče s arašidovým maslom a džemom a zapojila sa do diskusie. „Kto je ten chlap? Už teraz ho neznášam." Ozval sa Sam. „Volajú ho Zimný vojak." Odpovedala mu Natasha, podala mi zväzok dokumentov a aj keď som vedela, čo tam nájdem, otvorila som ho. A tam bol on. Mladý seržant James Buchanan Barnes. Prešla som si celý spis. „Takže, vy ste ho poznali?" „Bol to náš najbližší priateľ. Bojovali sme spolu proti Hydre." Odpovedal na Samovu otázku Steven. „Bol viac, než len priateľ." Vytiahla som svoj medajlón s jeho fotkou. Na stôl som pred nich položila aj ďalšie dve fotografie, jedna kde sme boli všetci traja spolu a tá druhá, bola moja obľúbená. Bucky v uniforme a vedľa neho ja. On a Steven boli pre mňa všetkým a môj brat bol jediný, s kým som teraz chcela zdieľať svoje pocity a to, čo som videla. Vzala som si svoju kávu na terasu, potrebovala som si to v hlave upratať. „Nikdy nezabudnem na to, ako som ťa vytiahol z toho vlaku. Ako si sa obzrela okolo seba a jediný, kto chýbal, bol Bucky. Zrútila si sa." "Bol to najhorší deň môjho života." Všetko, čo sa za posledné dni stalo, ma vzalo späť do dňa, kedy som stratila niekoho, koho som celým svojím srdcom milovala. "Viem. Už nikdy nedovolím, aby sa to zopakovalo. Dostali sme druhú šancu, viem, že ju využiješ." So Stevenom sme sa vždy ochraňovali navzájom. Všetko sme prežívali spolu, máme spoločné spomienky, je to tá väzba, kedy nemáte nikoho iného a musíte sa spoľahnúť len na seba. Aj keď sme odmalička boli k sebe veľmi pripätí, po smrti rodičov sme sa ešte viac zomkli. Pracovala som ako vojenská zapisovateľka a zároveň sa starala o domácnosť. Možno sme nemali všetko, no vždy sme mali seba. Po experimente sa z nás stala nerozlučná bojovná dvojka, vyhrávali sme jednu bitku za druhou a keď sme prišli o Buckyho, ostal mi len on. „Vieš Steve, ja..vlastne neviem, či toto chcem ďalej robiť. Neviem, či to za to stojí. Všetko, čo som kedy chcela, som mala. Kam sa podel ten kľudný a jednoduchý život, Steven? Sedíme tu, v 21.storočí, ty si hrdina, Bucky je ľudská zbraň Hydry a ja.." odmlčala som sa. „Ty za to nemôžeš. Nebola to tvoja chyba, vždy nás to niečo stojí. A keby sme vtedy počas vojny nezískali schopnosti a nezachránili na chvíľu svet, ktovie kde by bol Bucky. Dobre vieš, ako s ním Zola experimentoval."