Čokoľvek To Bude Stáť (Winter Soldier Fanfiction)

8. Rozlúčka

Ráno sme si všetci dopriali výdatné raňajky. Vlastne to bolo vtipné, ako sme tam spolu tie dni nažívali. Superhrdina, záchranár s mechanickými krídlami, vševediaci agent, nájomná vrahyňa a  ďalšia superhrdinka, ktorá o svoje schopnosti ani nestála. Prešli sme si plán ešte raz, a začali sa chystať. Svoju modrú uniformu som nemala, a tak som na svoje doráňané telo posiate modrinami navliekla tú čiernu od Hydry. „Musím uznať, že v tom vyzeráš dobre. Keby si prešla na ich stranu, bol by z teba veľmi nebezpečný súper." Chválil ma brat. „To som predsa aj teraz. Tak poďme na to." Všetci sme sa vybrali na určené miesta. Iná možnosť ako úspešná misia sa jednoducho nepripúšťala. Nasadli sme s bratom na motorku, a onedlho sme sa ocitli pred budovou, ktorá rozhodne nevyzerala ako laboratórium. „Pripravená?" Prikývla som bratovi. Čím skôr začneme, tým skôr s tým skoncujeme. Myslím, že sme boli očakávaní, a tak sme sa ani neunúvali prísť potichu, dvere sme vyrazili a hneď sa stretli s prvými prívržencami Hydry. „Ako za starých čias, čo, sestrička?" Obaja sme sa zasmiali popri bitke. Aj keď Hydra mala vyspelé zbrane, o akých svet mohol snívať, nestačili na nás dvoch, presne tak ako v 40.-tych. Stačilo nám len pár minút na to, aby sme sa dostali do podzemia, kde boli vedci. Neboli to vojaci a nestrieľali po nás, preto sme ich len omráčili a zviazali. Zatiaľ, čo som viazala posledného, všimla som si, aké príšerné ticho tu zavládlo. Nemusela som sa ani obzrieť, aby som vedela, že máme spoločnosť. Zimný vojak stál medzi kovovými dverami. Bez masky, bez tieňov. V tej tvári som videla Jamesa a dúfala som, že toto bude naša posledná bitka proti sebe. Stála som oproti nemu a bola pripravená zaútočiť, keď sa predo mňa postavil môj brat. „Nie, Ava. Prepáč." Z celej sily ma udrel štítom a mňa odhodilo na druhý koniec miestnosti. To ako vážne? Vedel vôbec ako bolí úder štítom z vibránia? Tak veľmi nechcel, aby som s Buckym bojovala, a kým som sa spamätala, oni dvaja už boli v sebe. Kamarát proti kamarátovi. Bili sa ako tí najväčší nepriatelia, Bucky bol ku Stevenovi nemilosrdný, nič mu nedaroval a naozaj ho doriadil. Kričala som, aby prestal, no s vymytým mozgom ma bude asi ťažko počúvať. „Dosť! Nebudem s tebou bojovať, si môj priateľ." Steve odhodil svoj štít na zem. Jasné, môj vždy čestný brat. „Vy ste moja misia!" Kričal po ňom Zimný vojak, a pritom ho udieral do tváre. „Tak ju dokonči. Pretože ja s tebou budem, až do konca." Pošepkal môj brat. Vtedy sa mi nahrnuli slzy do očí a vojak prestal. Neuštedril mu ten posledný úder, na ktorý sa chystal. Pár sekúnd sa naňho ešte pozeral, no potom sa zdvihol, namieril si to von z budovy a nás dvoch tam nechal. Pribehla som k bratovi. „Steve.." Plakala som. „Choď za ním." „Ale.." „Si jediná, kto mu môže pomôcť. Choď." Bolo mi brata ľúto, váhala som a bojovala sama so sebou, nechcela som ho zradiť a nechať ho tu polomŕtveho. Nakoniec som chytila jeho ruku, a dala mu bozk na čelo. „Prepáč mi to. Ľúbim ťa." Zapla som svoje slúchatko, aby som oznámila Samovi, čo sa stalo. V tom momente mi bolo úplne jedno, čo sa deje na veliteľstve S.H.I.E.L.D.u a čo sa stane s Hydrou. „Sam, Steven ostal v laboratóriu. Prosím, prídite poňho a odvezte ho do nemocnice. Zbohom." „Ako to, zbo.." Spojenie sa prerušilo, ja som ho prerušila. Vypla a rozbila som všetko, s čím by ma mohli nájsť. Poslednýkrát som naňho pozrela, a utekala som von. Zimný vojak už bol na ulici. „Hej!" Zakričala som za ním, on sa otočil a namieril na mňa svoju zbraň. No ja som sa nebála, už nie. „Zlož tú zbraň." Približovala som sa ku nemu s rukami nad hlavou. Čím bližšie som bola, tým viac som videla a cítila jeho neistotu. Chytila som do svojich trasúcich sa rúk jeho tvár a zbraň padla na zem. „Bucky." Pozerala som sa do jeho očí a nemohla som uveriť, že po sedemdesiatich rokoch sa ho môžem dotknúť. Muža, o ktorom som si myslela, že je mŕtvy. Muža, ktorý sa ma neskôr pokúsil zabiť, no teraz už žiadne súboje. „Dovoľ mi ísť s tebou, a všetko ti ukázať."