Revenge 2✔

42.

Timeskip
*tri dni po nehode*

Sedel som na stoličke vedľa nej. Držal som ju za ruku cez slzy som takmer nerozoznával jej peknú tvár.

Pred chvíľou bol za mnou psychiater a vysvetlil mi, že lepšie bude nerobiť si nádeje. Povedal, že len veľmi malé percento ľudí sa z kómy skutočne raz preberie a ak, tak s ťažkými chronickými poruchami.

Povedal, že doktori jej nedávajú šance. Vraj sa mám s ňou rozlúčiť a pohnúť sa ďalej. S tými slovami mi vložil do rúk papiere o darcovstve orgánov.

,,Nemusíte to rozhodnutie urobiť hneď, ale až keď budete pripravený,'' povedal vtedy.

,,Pripravený zabiť ju?!'' skríkol som po ňom.

,,Nie je to-'' protestoval.

,,Vypadnite!'' zavrčal som.

Psychiater zbledol a takmer vybehol z izby.

Papiere teraz ležali na zemi roztrhané na kúsky.

Nikdy ich nepodpíšem. Ani keby ma mučili, aby som ich podpísal.

Odhrnul som jej z tváre prameň vlasov a odhalil som ranu na čele. Nahol som sa k nej a pobozkal som ju na čelo.

Cítil som sa pri tom, akoby som robil niečo nezákonné, lebo som vedel, že keby bola pri vedomí, nedovolila by mi ani sa jej dotknúť.

Pristihol som sa, že opäť zízam na jej nehybnú tvár a dúfam, že otvorí oči a zazrie na mňa. Pravdepodobne by si vytrhla ruku z môjho zovretia a vyhodila by ma z izby, ale bolo by mi to jedno.

Nič z toho sa však nestalo. Ani sa nepohla.

Utrel som si slzy z očí a siahol som do vrecka. Vytiahol som prsteň s veľkým diamantom.

Obrátil som ho v ruke a sledoval som odlesky na drahokame. Takto som si to rozhodne nikdy nepredstavoval. Chcel som vidieť jej reakciu, keď ju raz požiadam o ruku.

Nastokol som jej prsteň na ruku.

,,Asi by si mi povedala nie,'' poznamenal som a cítil som slzy na lícach. ,,Ale aj tak vždy patril a bude patriť len tebe.''

A/n: Toto je niečo ako bonusová kapitola, preto ju vydávam skôr a v piatok očakávajte ďalšiu časť :D
Pekný MDD!🤗💜