Osud si nás našiel

4.

Zara

Všetci štyria sme čakali na svoju batožinu pri páse na letisku. Po niekoľko hodínovom lete sme pristáli v LA a ja som sa konečne mohla ponaťahovať.

,,Sestrička krásne si si pospinkala. Pozri sa, skoro ti slinka vytiekla. " Zasmial sa pri mne Oliver a pred oči mi strčil svoj mobil s fotkou.

Ten somár ma odfotil, keď som spala a to s otvorenými ústami.

,,Debil." Viac slov som na neho nemala. Vždy do mňa nejak rýpal, podpichoval ma, ale aj tak sme sa veľmi ľúbili. Tak ako som tu ja vždy pre neho, je tu aj on pre mňa.

Konečne sa k nám na páse dostali naše kufre a naložili sme ich na vozík. Keďže sme sa sťahovali, tých kufrov bolo naozaj veľmi veľa.

Keď sme vyšli z letiskovej haly, do očí mi udrelo ostré slnko a ja som si dala pred oči ruku. Neznášam slnko v očiach. Vždy mi začnú slziť oči a každý naokolo sa na mňa pozerá prečo plačem.

Na parkovisku nás už čakal otcov asistent a poradca Dean, ktorý nás prišiel vyzdvihnúť.

Otec ho pred mesiacom poslal do Los Angeles, aby nám tu všetko zariadil. Vybavil všetko potrebné, čo bolo treba. Zariadil nám celý dom, ako mu otec nakázal.

Niekedy mi ho je ľúto, že musí robiť všetko, čo mu môj otec povie, ale na počudovanie si veľmi dobre rozumejú. Dean mu bol veľmi vďačný za prácu, pretože pochádzal zo skromnejšej rodiny a hneď po škole nastúpil k otcovi do firmy. Bol veľmi mladý, ale zato šikovný muž.

Keď sme sa s ním zvítali, išli sme sa všetci posadiť do auta. Išla som prvá a otvoril mi dvere. Samozrejme, nezabudol pri tom na mňa žmurknúť a vyčariť úsmev. Celý Dean. Vždy sme si spolu rozumeli. Bol medzi nami len 4 ročný rozdiel a neraz sme si spolu vyšli von.

.....

,,Ako si za tak krátky čas našiel takýto úžasný dom? A k tomu na predaj?" Opýtala som sa Deana keď sme vystúpili z auta.

Vyzeral neskutočne krásne. Z vonku vyzeral presne podľa môjho vkusu. Bol bielo-čiernej farby so šedou. Mal dve poschodia a všade veľké okná.

Rodičia si nepotrpia na obrovské domy. Záleží im však, aby bolo všetko kvalitné a peniaze radšej vrazia do nábytku.

,,To si ho nevidela zvnútra." Pousmial sa Dean.

,,Viem aké ťažké to pre teba je a aspoň takto som ti to chcel uľahčiť. Presne viem aký máš štýl a čo sa ti páči, preto som ho zariadil aby sa ti to tu páčilo, citila sa tu dobre a nejakým spôsobom si tu rýchlejšie zvykla." Pozeral na mňa Dean s úprimným pohľadom. Ešte aj pri zariaďovaní domu na mňa myslel. Hneď som ho objala okolo krku.

Keď sa ku mne dokotúľala žltá lopta, odtiahla som sa od Deana a poobzerala sa.

Ku nám utekalo malé dievčatko. Mohlo mať tak 5 rokov a mala krásne blond vlásky.

,,Prepáč, dokotúľala sa mi sem lopta. Lio mi ju sem kopol." Otočila sa a ukázala na chalana približne v mojom a Oliverovom veku, hľadiaceho do mobilu so slúchatkami v ušiach. Ani si nevšimol, že loptu odkopol ku nám.

,,Ako sa voláš?" Opýtalo sa ma dievčatko a s iskričkami v očiach čakalo na moju odpoveď.

,,Zara a toto je Dean. A ty si?"

,,Posie. Aha už je tu mamička!" Celá šťastná sa rozutekala za ženou okolo 40.

Mama Posie prišla ku nám a ospravedlnila sa za ňu. Už pri nás stali aj rodičia a Oliver.

,,Som Megan Stormová. Bývame hneď tu vedľa." Navzájom sa s mojimi rodičmi zoznámili a podali si ruky.

,,Keď už sme sa zoznámili, rada by som vás všetkých pozvala na záhradnú grilovačku dnes o 6. Chápem, že ste unavení, ale ak budete mať náladu radi vás privítame." Oznámila pani Megan najmä rodičom a ťahala Posie od nás.

Drobné blonďaté dievčatko sa na nás ešte otočilo a pozrelo na mňa a Deana.

,,Rada som teba a tvojho frajera spoznala Zara." Prehovorila a kým som sa spamätala už jej nebolo.

Konečne som sa po dlhej dobe dostala znova k písaniu. Dúfam, že sa časť páčila. 🤍