Osud si nás našiel

8.

Zara

Presne pre toto neznášam chlapov. Tá ich arogancia, nadradenosť...neznášam to. Povzdychla som si a prestala som premýšľať nad včerajším mini konfliktom s novým susedom.

Prešla som k bielemu stolíku, na ktorom bol položený môj tablet. Vzala som ho a zavolala som Tylerovi a Shelley.
Po krátkej chvíli som zbadala ich usmiate tváre.

,,Oh kamoška nazdar, že sa aj ozveš." Povedala mi Shelley a zatvárila a urazene. Pousmiala som sa nad ňou. Tak veľmi mi chýbajú, tento ich humor a zábava s nimi.

,,Ahoj princezná, ako sa máš?" S úprimným úsmevom sa na mňa z obrazovky usmieval Tyler.

,,Vieš čo? Mohlo by byť lepšie, ale poznáte ma, vždy nájdem nejaké pozitíva. Som tu len krátko, všetko je pre mňa nové.

,, No ako to tam vyzerá? Čo váš dom? Susedia? Hovor, preháňaj." Naliehala na mňa Shelley.

Pomaly som jej hovorila o našom dome záhrade a okolí.

,,V centre som ešte nebola, nemala som čas, pretože len dnes som sa ako tak vybalila. Ale zato sme stihli susedskú grilovačku. Majú zlatučkú dcéru, s ktorou som sa hrala a jej sestre som pomáhala so španielčinou." Vysvetľovala som im a oni ma pozorne počúvali.

,,No moja ty si vpadla do svojho živla. Deti, španielčina, grilovačky...teda jedlo." Začal sa mi smiať Tyler. Áno, jedlo milujem. Proste som zaťažená na jedlo a neviem mu odolať.

,,Áno, toto je môj živel, ale arogantný sused medzi ne nepatrí." Pokračovala som.

,,Suseeed? Aký starý?" Nadvihla Shelley obočie a uškrnula sa na mňa.

,,Áno Shelley, sused. Bohužiaľ, v mojom veku približne, ale vyzerá staršie. Včera sme mali medzi sebou menšiu hádku. Ja sa neznášam hádať, veď to viete, ale keď on bol taký odporný na svoju sestru. Začal mi hovoriť, kde mám svoje decko, keď mu o tom hovorím. Nemala som chuť hádať sa s ním. Veď viete, že neznášam tie svine s chýbajúcim chromozómom....bez urážky Tylerko môj, ty si správny chlap." Poslala som vzdušnú pusu Tylerovi a on sa na mojom rozhorčení len smial.

Ďalšiu hodinu som volala s mojimi milovanými v Toronte a nakoniec, keď som hovor zrušila doľahol na mňa spánok.

...

Zobudilo ma slabé klopanie na dvere mojej izby. Do izby vošla mamka a sadla si ku mne na posteľ.  

,,Zlatíčko, necítiš sa dobre?" Starostlivo sa ma opýtala a hladila ma po ruke.

,,Som len unavená a vyčerpaná. To je tou zmenou. Veď poznáš tieto moje stavy."

,,Dobre teda. Vlastne som ťa prišla zavolať, že už je obed." Vysvetlila mi mama dôvod návštevy mojej izby.

,,Teraz ešte hladná nie som, ale určite prídem dole." Odvetila som jej s jemným úsmevom a mama odišla. Sadla som si na okno a vzala si do ruky denník.

Milý denníček, dávno som si sem nevylievala svoje srdiečko. Teraz toho bolo na mňa veľa. Vybavovali sme mnoho veci, ktoré sa tykali najmä sťahovania, novej školy, vybavovania všetkého potrebného a veľa ďalšieho.
Stále nie som na tom psychicky v poriadku a tekéto zmeny mi nepomáhajú. Nemám rada socializovanie sa, spoznávanie ďalších ľudí, zapojenie sa do nejakej skupinky. Toto vôbec nie je pre mňa.
Zatiaľ mám z Los Angeles zmiešané pocity. Spoznali sme našich susedov. Majú tri deti. Dievčatá sú veľmi milé a rozkošné, ale ten ich syn je katastrofa.
Zajtra máme s Oliverom nastúpiť do školy. Vôbec tam ísť nechcem. Nechcem spoznávať nových ľudí, nerobí mi to dobre. Nechcem aby sa mi zase stalo to isté, čo predtým. Bohužiaľ, musím to nejako zvládnuť...nebude to ľahké.

Zatvorila som denník a pozrela sa von oknom.

To nemôže byť pravda. Ten debil má izbu hneď oproti môjmu oknu.
Nebolo by to také hrozné, keby sa nepremával po izbe len v uteráku. Nevie si zastrieť, aby mu nebolo vidno do izby?

Dnes kratšia časť. Ešte je to také nudné, ale sľubujem, že sa to čoskoro rozbehne. 🤍