"Preto mám tak rada cestovanie v čase. Keď už človek je na tom danom mieste, oblečený v presne daných šatách. Rovnako ako aj všetci ostatní naokolo. Automaticky sa prenesie do nálady toho storočia."
Spoločnosť sa nikdy sa nemení, vždy je rovnaká, be...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď prvý večer Anabell z kajuty odišla, April ostala sedieť na posteli a čoskoro na to aj zaspala. Teraz, len čo osamela, bola rada, že je sama. A predovšetkým aj preto, že nemusí už mať na hlave stále šatku. Nevedela si predstaviť, aké by to bolo, keby ju musela nosiť každý deň celý život, tak ako všetky slúžky v tomto období. Stačilo jej tých pár krát, kedy musela prejsť do minulosti, aby doručila list. Teraz, keď tak musela mať celé dva dni, stačilo jej to na ďalšie týždne. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď mala vlasy schované pod šatkou a Anabell ich mala voľné, alebo nejako učesané. Keď začala šatku nosiť prvý krát, v štrnástich, niekoľko týždňov mala pocit, že má na hlave uterák, ktorý nosí, pokiaľ jej vyschnú vlasy, keď si ich umýva. Nevedela si na ten pocit zvyknúť. Bála sa, čo by bolo, keby tak raz vyšla na ulicu. Čo by si asi ľudia pomýšľali? Asi možno čosi podobné, ako keby v minulosti išla bez neho. Totiž bez nej, pretože to je šatka, alebo aj akýsi závoj.
Je zvláštne, akí sme všetci všade ovplyvnený myšlienkami ostatných. Dobrá vec na tom ale bola, že jej neposlušné vlasy nelietali všade možne okolo tváre a nepadali na krk. Nemusela si ich v jednom kuse opravovať a dávať prečo z očí, keď jej bolo horúco za krkom. Zato jej horela celá hlava, ak šla počas najjasnejšieho slnečného dňa v roku. A aj uši. Nesmelo byť vidno, že ich má prepichnuté a nosí aj náušnice, ktoré ale vtedy, samozrejme, nenosila. Zato si ale stále musela dávať pozor, a z nutnosti aj kontrolovať, či ju má dobre zaviazanú a nespadne jej.
Ak by ale žila v inej dobe, ak by sa narodila v inom storočí, v tomto storočí, nepripadlo by jej čudné nosiť vlasy schované pod závojom, ani robiť iné veci. Všetko by to bolo pre ňu normálne, pretože tak by bola vychovaná. Len ako slúžka, rovnako, ako každá iná.
Nikdy sa s žiadnou farebnou slúžkou z tohto obdobia naživo nestretla. So žiadnou sa nerozprávala, ani nevidela, ako bežne žijú, bežne vyzerajú, pracujú a poslúchajú príkazy svojich pánov. Vždy ich chcela navštíviť alebo aspoň trocha zbližša spoznať ich život, to, ako žili. Či to bolo presne tak ako o nich všetci hovoria. Chcela nahliadnuť za závoj známeho poznania a spoznať nepoznané. Chcela vedieť všetky detaily. Odpovedali jej na otázku, čo sa pýtala. Povedali jej presnú poučku, tak, ako keď to počula prvý krát. Nepovedali viac, než chcela vedieť, iba to, čo musela vedieť. Nezaujímalo ich, že ju to zaujímali, záležalo im iba na tom, aby vedela to, čo vedieť musí. Nič viac a ani menej vedieť nemohla. Iba to, čo je dané. A zato sa vždy hnevala. Chcela, aby ku nej bol niekto niekedy úprimný a rozprával jej viac, ako len to, čo chcela vedieť. Chcela, aby jej raz niekto porozprával viac, pretože on by chcel, aby vedela viac z toho čo ju skutočne zaujíma. Že by ju niekto skutočne bral vážne a vypočul ju a naučil to, čo chce vedieť. Že by nebral rozdiel na to, že je iná, že farba jej pokožky je iná.
Niekto taký aj bol, skutočný človek, čo nebral na vedomie farbu jej pleti ani jej rozdielnosť od ostatných, pretože aj on sám sa od nich líšil. To, že aj ona bola iná mu dávalo možnosť, že a má s kým porozprávať, bez toho, aby sa musel ubezpečovať, či jeho slová ten druhý človek berie skutočne vážne. Avšak nevedel pre ňu urobiť to, čo od neho chcela. Nebol farebný, tak ako ona. Nie, Ethan bol biely, avšak oni ho medzi seba aj tak nebrali. Nebrali ho, pretože sa im nepáčilo, aké mal oči. Ano, aj iné oči sú dostatočným dôvodom k tomu, aby niekto niekoho odsudzoval a kritizoval. Ethanove oči boli iné v tom, že neboli rovné, neboli normálne. Boli šikmé. Každý, kto sa na neho pozrel, hneď vedel, že nie je Američan. Hoci ním bol. A k tomu stačilo iba malé percento jeho rodovej línie. Tak isto aj gén, ktorý ho spájal s časom, bolo na ňom výnimočné to, že mal iné oči. Dokonca inšie, ako jeho súrodenci a rodičia. Taktiež ako April, ani Ethan nemohol cestovať ďalej do minulosti, ako bol jeho hraničný rok. Nebolo veľkým zvykom, aby sa bežne po ulici v sedemnástom storočí prechádzal obyvateľ z ďalekého Východu. Jeho bratia a sestry takí neboli, nemali až také výrazné rysy ako on, oni by možno v bežnom ruchu ulice zapadli, avšak oni neboli spojení s časom, iba on. Alebo, teda skôr, nebudú spojení s časom, keďže sa ešte nenarodili. A to nie len vzhľadom na osemnáste storočie, ale aj vzhľadom na to dvadsiate prvé. Ethan totižto prichádza z 22. storočia, do minulosti, do toho 21. Taktiež preto, prečo April, nosí správy a odkazy o tom, čo sa stane a čomu majú ľudia zabrániť. A April berie ako kamarátku, ktorá vie, aké to je, keď je niekto niekde nechcení. Ani v jeho dobe tomu nie je inak, hoci je tam cestovateľov už menej, stále tam nemajú všetci rovnaké práva.
