"Preto mám tak rada cestovanie v čase. Keď už človek je na tom danom mieste, oblečený v presne daných šatách. Rovnako ako aj všetci ostatní naokolo. Automaticky sa prenesie do nálady toho storočia."
Spoločnosť sa nikdy sa nemení, vždy je rovnaká, be...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hoci som mala osemnásť, moja výška o mne vypovedala šestnásť, či dokonca pre niekoho aj pätnásť rokov. Každý si vie určite predstaviť, aký je to pocit, keď niekoho súdia vďaka vzhľadu a vysúdia mu ešte menej rokov, ako tej čo na svoj vek vyzerá presne tak, ako by mala. Takže podľa nich som teda nemala desať, ale šesť rokov. No, možno trochu preháňam, ale to je jedno. Osemnáste storočie bolo predsa známe tým, že muži pokladali ženy za hlúpe. Taktiež bolo známe svojou pompéznosťou, dekoratívnosťou, prezdobenosťou a vyumelkovanosťou. A taktiež aj precitlivosťou. A samozrejme protikladmi, a ďalšími podobnými prečačkanými blbosťami. Barok a Rokoko sa niesli v štýle viac je viac a čím je toho viac, tým je to lepšie. To platilo pre módu, umenie aj literatúru. Pompéznosťou sa nešetrilo. Vypovedali o tom aj moje šaty, veľké šaty, doladené v kontrastných farbách brečtanovo tmavej zelenej spolu s tmavou bielou. Doteraz som tmavú bielu nazývala šedou, očividne som sa plietla o niekoľko tónov, no čo už.
Išla som spoločne s Lady Maurekerovou a jej manželom, lordom Maurekerom /áno, sú to ich pravé mená a obaja sú rodení cestovatelia z tohto storočia/ na ples, bál či soaré, alebo ako sa to už správne nazýva. (Mala by som to síce vedieť, keďže som sa to dlho učila, no stále mám problémy spoznať rozdiely jednotlivých druhov osláv. A v podstate to je aj tak jedno, nikto sa ma na to nebude pýtať a ženy sú podľa nich aj tak hlúpe, takže nikomu nebude divné, ak poviem, že som niekde, kde nie som. (V tomto je toto storočie lepšie - nevadí, ak niečo neviem)). Lord a lady M boli veľmi nadšení, keďže vo svojom vlastnom storočí radi navštevovali rôzne kultúrne akcie a mali v obľube aj pomáhať cestovateľom z budúcnosti zapadnúť do tejto doby. Nečudo, že mali niekoľko neznámych, po svete zabudnutých a stratených, synovcov, neter, bratrancov a sesternice, čo sa pri návšteve u rodiny rozhodli nazrieť aj na tanečné parkety. Alebo inak, nazrieť na skutočnú scénu, ktorú maľovali mnohý maliari a videli ju len na obrazoch.
Celú cestu chodbami tej ohromnej budovy, som si opakovala v myšlienkach svoju nezmyselnú básničku o krkoch menuetu, ktorú som vymyslela pred tromi rokmi. Nepomohlo mi to veľmi upokojiť sa, keďže som zabúdala slová. Vždy som bola lepšia v improvizácii, ako v odriekaní všelijakých rôznych poučiek či básničiek. Sústreďovala som sa teda radšej na to, aby som dostatočne dvíhala šuchotajúce sukne a nepotkla sa o ne. Topánky neboli práve najpohodlnejšie. Po ceste späť si ich vyzujem, nech si každý hovorí čo chce! Aj tak to pod tými ohromnými sukňami nemajú ako zistiť. A nech si tá otrasná krajčírka hovorí čo chce, tá sukňa je nielenže enormne veľká, ale aj ťažká. Hoci sa tvárila, že krinolínu vďaka moderným vynálezom vyrobili tak, aby bola ľahšia, ako originálne, ktoré nosili ženy v tejto dobe. Ktohovie kde je pravá pravda. Jediná výhoda je, že aspoňže mám také svetlé vlasy, že ich stačí iba napudrovať a nepotrebujem ešte aj na hlave otrasnú parochňu. Teraz sa Marriane, a jej tmavo-čokoládovým vlasom môžem blažene smiať.
