Krehkosť oceľových myšlienok

6. kapitola

„Pobozkaj ma, Darrel." 

***

Nerida

Jeho oči sa na sekundu rozšírili a moje srdce splašene zatrilkovalo. Žeby som ho ešte nemala v moci a práve to vyslovila, kým bol úplne pri zmysloch?

Takú potupu by som nezniesla.

V tom ma však chytil za zátylok a mne po celom tele povyskakovali zimomriavky.

Môj dych prichádzal v nepravidelných záchvevoch, kým sa ku mne mučivo pomaly približoval svojou tvárou. Dokonale som dokázala preštudovať jazvu v jeho obočí aj nad ústami, tmavohnedé vlny mu padli do čela.

Keď naše pery oddeľoval už len bezvýznamný kúsok vzduchu, som sa poslednýkrát prerývane nadýchla. Potom ma pobozkal.

Čakala som všeličo.

Ale nie to, čo nasledovalo.

Jeho pery boli akési nepoddajné, nie mäkké a teplé, ako som očakávala. Výbuch emócii, ktorý sa vo mne hromadil, kým sa približoval, so zasyčaním zhasol.

Nič. Žiadna záplava vášne, ako sa písalo v knihách, žiadne podlomenie kolien alebo zatočenie hlavy. Do očí sa mi tisli slzy. Naozaj to bolo takéto?

Zneužila som svoju moc, aby som zažila toto? Bozk, ktorý nebol vášnivejší ako pusa od matky?

Po pár sekundách som sa od neho odtiahla a so zahmleným zrakom sa mu zahľadela do tmavých očí, ktoré pôsobili prázdne. Znova sa ozval môj hlas zastretý mágiou: „Zabudni, že si ma dnes stretol. Zabudni na tajný vchod do paláca. Teraz odíď."

Bez ďalšieho slova sa otočil a vošiel do tajnej chodby za portrétom a keď zmizol z dohľadu, rozplakala som sa ako malé dieťa.

***

Matka mi dala pár dní a tie uplynuli ako voda. Nebola som však o nič bližšie k rozhodnutiu, kto sa stane mojim oplodňovačom. Vedela som jedine, že Sinerrat to nebude.

Náš bozk som nedokázala dostať z hlavy, ale nanešťastie nie v pozitívnom zmysle. Neustále som sa zamýšľala nad tým, že keď to bolo o ničom s mužom, ktorý sa mi fyzicky páčil najviac zo všetkých, aké to bude s niekým, kto sa mi páčil menej? Alebo nepáčil vôbec?

Možno som to riešila až príliš. Pekných mužov na plese bolo viac ako dosť. Tak prečo som si ich tváre nedokázala poriadne vybaviť? Prečo som stále videla len jedinú?

A prečo na ten ples vôbec chodil?!

Horšie však bolo, že som práve kráčala smerom do matkinej komnaty. Nemusela som sa príliš zamýšľať, aby som vedela, prečo si ma zavolala.

Hneď ako sa naše pohľady stretli, jej úsmev zamrzol. „Nepovedz, že si si stále nevybrala."

S povzdychom som sa posadila do kresla oproti nej, čo pochopila ako zápornú odpoveď.

„Nerida, kvôli tebe sa dotrepali muži z celého kráľovstva. Kvôli tebe som ich osobne vyberala, aby tu boli len takí, ktorí za niečo stoja. A ty si nevieš vybrať?!"

Začínala zúriť a ja som ju potrebovala nejako upokojiť. Lenže ako?

„Mami..."

Zdvihla ruku a šepla: „Nechcem nič počuť. Zajtra mi povieš definitívne rozhodnutie, inak ti vyberiem ja. Rozumieš?"

Hoci sa vo mne formovali námietky, zaťala som zuby a prikývla. Viac času by aj tak nič nevyriešilo. Od plesu som sa nikam nepohla a pár dní navyše by aj tak veľa nezmenilo.