Krehkosť oceľových myšlienok

39. kapitola

Nerida

Žily mi naplnil priam hysterický hnev. Nie smútok, nie panika, ale obrovská zlosť zmiešaná so zúfalstvom.

Vycerila som zuby, kým som mu strelila facku. Sama som nevedela, či ho tá facka mala prebrať, alebo len uľaviť mojej rozbúrenej duši.

„Zobuď sa!" zvrieskla som naňho, až som sa pri tom strašidelnom zvuku takmer sama strhla.

Do očí sa mi tisli slzy a moje ruky sa chveli.

Nič, bez reakcie.

Opäť som ho fackala ako zmyslov zbavená, z očí mi už tiekli slzy a hruď sa natriasala hlasnými zlostnými vzlykmi, ktoré som sa ani nesnažila potláčať.

Nemohol ma tu nechať... Nemohol umrieť a ešte k tomu zbytočne!

Odmietala som sa zmieriť s myšlienkou, že bol naozaj mŕtvy. Samotná predstava toho, že už nikdy neuvidím tie tmavé uhrančivé oči, nepocítim jeho pery na mojich, jeho dych a strnisko na mojom krku, že ma už nikdy nevytočí do nepríčetnosti, neobjíme, neuteší, mi hruď trhala na polovicu. Až tak, že sa mi vzlyky nakopili v hrudi, tvár som mala zvraštenú v bolestnej grimase a nevychádzal zo mňa žiadny zvuk, až kým som sa pískavo nenadýchla, keď sa mi došiel kyslík.

Mysli, Nerida!

Musel sa nadýchnuť vody. V panike som rozmýšľala, ako ju z neho dostať von. Celou silou som sa doňho zaprela, aby som ho otočila na bok, zovrela päsť a udierala ho medzi lopatky, dúfajúc, že vodu vykašle a preberie sa.

Niekoľkokrát som to zopakovala, ale nič sa nedialo. Stále bol bezvládny a nedýchal.

Zvalila som ho na chrbát a udrela ho tentoraz do stredu hrudníka, nie príliš silno, aby som mu ešte viac nepoškodila, ale dostatočne na to, aby to mohlo mať nejaký efekt na vodu v jeho dýchacích cestách.

Nič sa však nezmenilo a ja som sa pomaly rúcala. Zlosť prehrala súboj so zúfalstvom. Tá na mne sedela ako balvan a tlačila ma k zemi, tlačila moju samotnú dušu a srdce, až som čakala, že mi ho každú chvíľu rozpučí a ja umriem vedľa neho. Obomi predlaktiami som sa oprela o jeho hruď a sklonila hlavu.

„Ty namyslený tupec," zamrmlala som pomedzi zaťaté zuby zaseknutá medzi zlosťou, zúfalstvom a beznádejou. „Preber sa, prosím," dodala som šepky, keď ma realita pomaly vytrhávala z falošných nádejí.

Dlaňami som kŕčovito zovrela jeho kožený kabát a tvár zaborila do jeho hrude, kým ma ovládal plač, ktorý sa pomaly premieňal na zlomený, rezignovaný.

Jeho hruď sa natriasala pod vplyvom mojich vzlykov.

V zlomku sekundu mi hlavou prebleslo niekoľko myšlienok. Nedokázala som sa zaoberať tým, čo bude ďalej. Nedokázala som rozmýšľať nad tým, kam pôjdem, ako sa zachovám a ako vôbec bez Darrela prežijem. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, že pravdepodobne umrel.

Umrel.

Slovo také krátke a jednoduché a pritom také definitívne.

Koniec.

Viac písmen, ale význam rovnaký. Pretože nie zánik mojej schopnosti, ale Darrelova smrť predstavovala ten skutočný koniec. Koniec mojej radosti, smiechu, vášne. Koniec nádeje.

Koniec.

Spod môjho ucha sa ozval chrčivý zvuk a moje srdce sa šialene rozbúšilo.

Blúznim?

Zdvihla som hlavu a pozorovala nehybného Darrela.

Nič sa nedialo.

A potom ním trhlo, prudko sa zdvihol a hlavu naklonil do strany. Z úst mu išla voda asi zmiešaná so zvratkami. Nikdy som nebola radšej, že som mohla pozorovať, ako niekto zvracia a vykašliava vodu.