Krehkosť oceľových myšlienok

17. kapitola

„Chceš nám vziať našu schopnosť?!" 

Nerida

To predsa nebolo možné. Či áno?

Rozbehla som sa za ním, až som mu dychčala tesne za chrbtom. „Ale ako?" opýtala som sa, kým som s ním snažila udržať krok „A hlavne na čo? Veď ste proti našej moci zjavne odolní."

Už dávnejšie som pochopila, že z neho informácie nedostanem inak, ako tým, že ho rozčúlim na pokraj nepríčetnosti. A to som sa chystala urobiť. Budem dobiedzať dovtedy, kým niečo neprezradí.

„Myslíš, že keby sme boli odolní, vojna by už dávno neskončila?!" štekol s pohľadom upretým pred seba.

Zarazila som sa. Moja moc nefungovala naňho a ani na ostatných únoscov, s ktorými som prišla do kontaktu. Ničomu som nerozumela.

„Ale veď si si pamätal tajnú cestu do paláca. Musíš byť odolný."

Ponad plece sa na mňa pozrel, v jeho očiach sa opäť mihla nechuť podobná tej, ktorou ma obdaril pri našom prvom stretnutí. Už pár dní som ju nevidela, ale teraz bola späť a snáď ešte silnejšia ako predtým. „Pamätám si aj niečo iné."

Do líc sa mi hrnula červeň, ale nemohla som sa nechať vyviesť z konceptu. Ten odpor, s ktorým na mňa hľadel, mi však dvíhal vnútornosti. „A čo také strašné som ti spravila? To bolo pre teba také utrpenie, že si ma musel pobozkať?" moje ústa napokon predsa predbehli hlavu. Stále som sa za to hanbila a sama nechápala, prečo som rozhovor obrátila týmto smerom.

Konečne zastal a zvrtol sa na mňa. „Nejde o ten samotný bozk. Ide o princíp. Donútila si ma k niečomu, čo som urobiť nechcel. K niečomu, o čom si vedela, že by som neurobil. Dobre si si uvedomovala, že konáš proti mojej vôli a nezastavilo ťa to."

„A z toho usudzuješ, že by som sa neštítila ani iných vecí proti vôli ostatných?" vydýchla som prekvapene.

Zábrany aj potupa z jeho slov boli v mojej mysli len slabým vánkom, ktorý ostal po búrke. Myšlienku, že by ma dobrovoľne nepobozkal, som pokrčila a vyhodila z hlavy, hoci stále pálila.

Potrebovala som konečne zistiť, čo mu na mne tak neskutočne prekážalo, už odkedy sa na mňa prvýkrát pozrel.

Veď to predsa nedávalo zmysel. Áno, vedela som, že by to neurobil, ale tiež som vedela, že nešlo o nič vážne. Že som ho nedonútila k niečomu, čo by ho poznačilo na zvyšok života. A navyše, nechcela som, aby si to pamätal. Trochu som ho využila, ale nemal právo z jedného prešľapu usudzovať, že ma poznal.

Ruky si založil vbok a sebavedomo na mňa pozrel. „V podstate áno."

Jeho slová ma nečakane zaboleli. Až tak, že sa mi v krku vytvorila hrča a do očí sa mi tisli slzy.

Súdil ma.

Od začiatku ma len súdil, pritom ma vôbec nepoznal. Čo mu dávalo to právo?

Už odmalička ma všetci hodnotili, zízali na mňa a hľadali chyby, čakali na moje prešľapy. Mysleli si, že ma poznali, ale nemohli byť ďalej od pravdy. Preto som si vytvorila masku za maskou a pravú tvár ukazovala len málokomu. Aby radšej súdili tú verziu mňa, ktorá nebola skutočná.

„A ty si nikdy neurobil chybu?" šepla som, zrak som mala zahmlený.

Jeho výraz trochu znežnel, ale tvrdosť v jeho očiach ostala. „Urobil. Ale nikdy by som niekoho nenútil k niečomu, čo si sám nepraje. Najmä k niečomu intímnemu."

Chcela som mu povedať, že som si nepriala byť unesená a ani s ním putovať divočinou, a predsa ma k tomu nútil. Vedela som však, čo by mi povedal. Nech teda idem vlastnou cestou, ak si trúfam. Lenže ja som si netrúfala. Stále som bola príliš ďaleko od domova, nemala čo jesť a kam sa ukryť.

Jedným nádychom som okolo seba vystavala múr. Prečo by mi malo záležať na tom, čo si o mne myslel?

Bol len jedným z milióna, ktorí ma hodnotili a súdili. Nebolo to nič výnimočné, nič, na čo by som nebola zvyknutá.

A predsa ma to škrelo viac ako obyčajne.

Uvedomovala som si, že moja pretvárka sa každým dňom vytrácala. Bolo ťažké hrať formu, keď som s ním bola neustále a nemala si kedy vydýchnuť. Teraz však nastal najvyšší čas vrátiť sa späť za svoje múry. Kým nebolo neskoro.

Kým mi neublížil tak, že sa z toho nespamätám.

„Súď a budeš súdený, Sinerrat," povedala som chladne, vystrela sa a pokračovala v chôdzi.

Darrel

Keď sa na jej tvári zjavil ten smutný, plačlivý výraz, mal som chuť zobrať späť všetko, čo som povedal. Ale neurobil som to a koniec koncov som to ani neľutoval.

Priamo pred mojimi očami si svoju chladnú masku nasadila späť. Až nadprirodzene sa z jej očí stratili slzy, červeň z líc zmizla a jej tvár sa zmenila na stelesnenie ľadovej neutrálnosti. Ľahostajnosti.

Bolo to až desivé. A mne nepochopiteľne odľahlo.

Bude to takto lepšie. Nech si drží svoju masku, tá ma miasť nebude. Čo ma miatlo, boli chvíľky, keď som videl skutočnú Neridu. Teda, tú, ktorú som za skutočnú považoval, ale možno som sa mýlil.

Pokrútil som hlavou a nasledoval ju. Nemalo zmysel sa nad tým zamýšľať.

Onedlho sme si našli úkryt a zložili sa. Nerida bola nečitateľná a ja som sa ju ani nepokúšal rozlúštiť. Rád by som ale vedel, či ju moje slová naozaj tak zaboleli, ako sa zdalo.

Keď som sa na ňu pozrel teraz, ani by som neveril, že tá krásna chladná tvár dokázala byť plná emócií.

Ticho medzi nami bolo ťaživé, akoby mi niekto tlačil do hrude. Po niekoľkých minútach som to nevydržal a vybral sa preč.

Sadol som si pred náš úkryt a pozoroval stmievajúci sa les. Bolo otázkou času, kedy sa objavia ďalší rytieri alebo rebeli, ktorí po nás tiež bez pochýb pátrali. Pre obe strany som bol zradcom. A existovala len jediná možnosť, ako sa vrátiť späť, trafiť cieľ a pritom nestratiť sám seba.

Nerida nemusí zomrieť. Stačí, keď jej rod príde o schopnosť. Riešenie najlepšie pre všetkých. Keby bola taká správna, taká dobrá, akou sa hrala, nemalo by jej to prekážať. Keby bola taká, akou sa zdala v nestrážených chvíľach, pokojne by sa svojej schopnosti vzdala dobrovoľne.