Ja sa z nich raz asi zbláznim pomyslela som si, prehŕňajúc sa v malej prenosnej chladničke. Väčšina vecí bola niekoľko mesiacov po záruke, v jahodovom jogurte plávali nejaké malé zvieratká a krabica s mliekom bola prázdna. (Aký netvor dá do chladničky prázdnu krabicu od čokoládového mlieka!) Nakoniec som si našla nejaký keks, po ktorom však bleskovou rýchlosťou zostali len odrobinky.
To čo Alex sľúbil, aj dodržal. Teda zčasti. Sľúbil mi že môžem zostať uňho na internáte, no časť sľubu bola aj, že mi zoženie nejaké jedlo. Alex tvrdil, že večer doniesol nejaké žemle.
No po tých nebolo ani chýru ani slychu, čiže skončili v bruchách jeho spolubývajúcich.
Začínam chápať prečo chodí Alex jedávať len von alebo k nám. Všetko čo si donesie na internát mu spolubývajúci zjedia. V duchu by som ľutovala Alexa, keby som nemala pocit, že mi žalúdok každú chvíľu vybuchne.
Bolo by dosť trápne umrieť od hladu na vlastné narodeniny. Prehľadala som celý internát no jediné čo som našla bolo dávno po dátume spotreby alebo som sa to bála otvoriť. Z plastovej fľaše v ktorej bol predtým nejaký džús, rástla zelená rastlina.
Zo zeme som zdvihla ponožku a chcela ju niekam odložiť, no keď som sa jej dotkla, okamžite som si to rozmyslela a zahodila ju čo najďalej. Mokrá ponožka dopadla na okenný parapet.
"Ak neumriem od hladu, zabije ma tento smrad." zamrmlala som si pre seba, schmatla kľúče, obliekla si veľkú čiernu mikinu a vybehla do dažďa.
Najbližší obchod bol desať minút od internátu, ale mala som celý deň. Slabo pršalo, ale ja som sa ani neobťažovala vziať si dáždnik.
Kráčala som rýchlym krokom po námestí. Myšlienky mi lietali sem a tam, v hlave som preberala stratégiu, ako to urobím aby som sa nedotkla predavačky.
Na moje štrnáste narodeniny sa mi to stalo, a bol to najnudnejší týždeň môjho života. Dôležité však bolo, že zajtra píšeme test z dejepisu, a ja som strávila celý týždeň učením sa a vyrývaním poznámok do školskej lavice. Posledné čo som chcela bolo,aby ho za mňa napísala nejaká predavačka.
Vošla som do obchodu, a moje hladné ja prekypovalo štastím.
***
Bola som na seba hrdá. Nedotkla som sa predavačky, a kúpila dva kuracie sendviče za cenu jedného!
No medzitým prestalo pršať a po ulici už kráčalo dosť ľudí, preto som sa rozhodla chodiť po vyľudnených užších uličkách. Pre istotu.
Prechádzala som poza čínske bistro, keď som za chrbtom začula kroky.
Otočila som sa, a na to čo som tam uvidela, som nezabudla nikdy v živote.
Silueta čohosi, čo nemohol byť človek.
Vydalo to zvuk, dlhý piskľavý výkrik, ktorý mi pripomenul vŕzganie dverí, no znel oveľa agresívnejšie... Pristúpilo to bližšie, a mňa oblial studený pot.
Nemohol to byť človek, i keď sa stavbou tela podobal dospelému mužovi. No hlava... Žiadne oči, ani stopy po nose či ústach. Namiesto tváre tam nebolo nič...
Z trupu mu vyrastalo šesť rúk, tri z každej strany. Celý tvor bol pokrytý čiernym slizom, ktorý po ňom stekal na kamenné dlažobné kocky...
Nebojím sa, opakovala som si v duchu, no sama som dobre vedela, že som od strachu biela ako stena.
Chce na mňa zaútočiť? V duchu som si prebrala možnosti úteku. Nebolo ich veľa. Utiecť sa nedá, chytilo by ma to, usúdila som po tom, čo som si rýchlo prezrela nohy tej príšery.
Dlhé a svalnaté. Nie, tu nebola ani najmenšia šanca na útek.
YOU ARE READING
Mattai
Science Fiction,,Legenda hovorí o jednej mnohých bitiek, počas ktorej spojilo niekoľko desiatok vojakov a utečencov. Každý bol z inej časti Zeme, a ovládal iné vedomosti. Spoločne však dokázali zostrojiť loď, vesmírnu loď, ktorá ich mala vyniesť do vesmíru. Verili...
