Mattai

3. 🪐

Ležala som na posteli a zúfalo pozerala na plastové hviezdy, nalepené na strope v mojej izbe

Hneď ako som vošla domov, zosypala som sa na zem. Bola som tak neskutočne unavená, že som úplne zabudla na hlad, a na tej zemi, následne aj zaspala.

Prebudila ma až moja mama, ktorá sa o mňa skoro potkla, a myslela si, že treba volať záchranku. Horko ťažko sa mi ju podarilo upokojiť, a navrhnúť jej, aby mi namiesto toho urobila čaj.

Keď sa ma mama neskôr pýtala prečo som taká vystresovaná, povedala som prvú vec, ktorá ma napadla. 

,,Naháňal ma pes."

Na takú odpoveď mama len nadvihla obočie - som príšerná klamárka. Snažila som sa nahodiť nevinnú tvár, ale vedela som, že mi mama neverí. Našťastie sa mama už viac nepýtala.
Nechcela som jej klamať ale kto by mi uveril? Keby som povedala, že v uličke za čínskym bistrom na mňa zaútočil netvor so šiestimi rukami  mama by ma vysmiala. Alebo horšie - poslala by ma na psychiatriu. Vždy bola ten typ úzkostlivého rodiča.

Dvere mojej izby sa otvorili, a dnu vošiel Alex.
,,Všetko najlepšie!" pozdravil ma a hodil sa do môjho čítacieho kresla. Dobre vie, že to neznášam. ,,Vyzeráš ako po poriadnom žúre."

,,Alex..." vzdychla som si. Nepoviem mu, že som sa niekoho dotkla. Bude to tak pre neho lepšie. Aj tak si nevšimol, že v minulosti som to nebola ja. Ale o tej príšere mu poviem. Nemôžem si to nechávať pre seba večne.

,,Stala sa mi taká vec... Vyskočilo na mňa niečo čierne, v uličke za tým čínskym bistrom odkiaľ ťa vyhodili."

Alex si vyložil nohy na moju posteľ.
,,A čo to bolo? Šéfkuchárova mačka? Alebo ninja? A hádzal do teba hviezdice? "

,,Alex! Myslím to vážne!" premáhala som úsmev. Alex zahryzol do jablka, ktoré netuším kde splašil.

,,Bolo to... čosi nadprirodzené." po chrbte mi prebehol mráz. ,,Bolo to slizké, a malo to šesť rúk..."

,,Šesť rúk?! Veď to je ako zo Sna zabijaka!" Alex zbystril pozornosť, ako inak.

Sen zabijaka bola videohra, ktorú Alex zbožňoval. Občas som ju s ním hrávala - samé nože, brokovnice, mutanti a zabíjačky. Klasická hra postavená na hlavu.

,,Niečo podobné." prisvedčila som, aj keď to v uličke malo od neškodných obrovských myší poriadne ďaleko.

,,A nebol to len nejaký chudák v kostýme? Predvčerom dom sa zapísal do costplayového klubu Sna zabijaka."

Ak to naozaj bol nejaký chudák v kostýme, skončil naozaj zle. Nie, nebol to nijaký costplayer. Spomenula som si na sliz, ktorý z neho stekal, keď ležal na zemi, s mopom v bruchu. Tekutý, tmavý, lepkavý...

,,Je ti zle? Nechceš vodu?" Alex sa na mňa ustarostene pozrel.
Pokrútila som hlavou. Nejako sa z toho dostanem.

Alex zostal ešte niekoľko hodín. Hrali sme videohry a jedli palacinky, na ktoré sa neodvažujem tipnúť, aké boli naozaj staré. 

Narodeniny oslavujem inokedy v roku, rozhodla som sa tak už dávno. Nie žeby som to chcela, ale bolo to nutné. A naviac, je lepšie oslavovať v lete, ako druhého októbra. Avšak, mama mi aj tak kúpila knihu, za čo by som sa jej najradšej hodila okolo krku, ale bol tam Alex, a kvôli nemu, ale aj kvôli sebe som tak neurobila.

Keď neskôr Alex odišiel (oknom podotýkam) prepadli ma obavy.

Áno, tí ľudia v oblekoch mohli byť costplayeri. Ale ak nie, boli niečo iné, niečo neprirodzené. Niečo supermoderné... Niečo cudzie.