Mattai

4.🪐

Neveril som vlastným očiam.
Bol som v cudzej izbe? Dievčenskej izbe? Bolo to akési rozpačité... zobudiť sa v dievčenskej posteli.

Snívam. To je dôvod. V skutočnosti tu nie som a toto je len sen. Štipol som sa do ruky. Zabolelo to, ale nič sa  nezmenilo, práve naopak, všetko zostalo strašidelne nehybné.

Cítil som mdloby, akoby ma niekto silno tresol po hlave. No to, ako som sa sem vlastne dostal zostávalo záhadou. Sadol som si, a v kolenách pocítil tupú bolesť.

Prebehol som očami po izbe. Všetko tu vyzeralo ako po vojnovom útoku, a verte mi,viem o čom hovorím.

Podlahu tvorili kopy ľudského oblečenia a kníh. Boli doslova všade, a musel by som nohou odhrnúť oblečenie na zemi, aby som zistil, akej farby je koberec. Na stole stál v malom kvetináči chabý kvietok. Začudoval som sa, že v takom chaose ešte nezvädol.

Na polici s knihami visela červená podprsenka. Líca mi zčerveneli a rýchlo som uhol pohľadom. Opätovne som si položil otázku, čo vlastne robím v dievčenskej izbe? Posledné čo som si pamätal bol Leov zdesený výraz, a záchvat kašľa...

V rohu izby stálo zrkadlo, ktoré kryl ďalší kus šatníka. Vždy ma fascinovali zrkadlá. Keby to počul nejaký človek, zrejme by ma považoval za odpad spoločnosti, a verím tomu. No u nás sme mali len vodu, a zrkadlá boli len čisto ľudský výmysel.

Vstal som, a hlava sa mi zatočila, ale ustál som to. Z nejakého zvláštneho dôvodu som si odrazu pripadal nižší než obyčajne.
Hodil som to za hlavu - beztak by som nezistil prečo.

Podišiel som k zrkadlu a zvesil z neho tričko s nápisom 'Želám si, aby bolo všetko také ľahké, ako priberanie!'

Kútikom oka som zazrel svoj odraz.

A čas sa zastavil.

Vyvaľovalo na mňa oči dievča. To dievča, ktoré včera samo porazilo zseguita a prežilo. To dievča, ktoré nadalo Leovi, bez toho, aby ho poznalo. A v neposlednom rade to dievča, ktoré mi dalo facku.

Bola to ona? Alebo som to bol ja? Čo sa vlastne stalo? Vymenili sme sa?Spomienky som mal stále. Spomínal som si na Lea, Nica, Aidu aj Luz. Tak prečo tu teraz stojím ako nehybná socha, a zhrozene sa pozerám na vlastný odraz? Prečo nevidím ten vlastný?

Odpovede na horu mojich otázok by som naozaj uvítal, ale nijakých som sa nedočkal.

Čo sa to deje? Premeral som si dievča v zrkadle.

Tmavé vlasy jej stáli na všetky svetové strany, a nos dodával jej črtom akúsi ostrosť. Pôsobila rozhodne, presne ako včera.

Bola nižšia než väčšina dievčat v jej veku, čo by ju v mojej domovine robilo menejcennou. Žije však na Zemi.
Tu sa nemusí hanbiť za svoju farbu vlasov, výšku, či farbu očí.

Musel som byť v jej izbe. Na polici som videl fotku jej a nejakého chlapca. Asi frajer, pomyslel som si.

Na zemi sa v kope oblečenia niečo zalesklo...

,,Čo to..." zašepkal som dievčenským hlasom. Bolo divné tak rozprávať.

Začul som ranu, a vyplašene sa narovnal.

Dvere sa rozleteli, a do izby vletel ryšavý chalan, celý červený. Nedokázal som v tej rýchlosti posúdiť, či je to zlodej, alebo brat.

Schmatol som prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku, a namieril ju pred seba, pripravený ňou kohokoľvek tresnúť po hlave. Mattaiský reflex.