Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Dávaj zo seba

"Už prestaň konečne!" Alenka ma schytila za ruky zatiaľ čo Maťa niečo hľadala v taške.

"A čo! Čo mám robiť?!" ruky som mala celé mokré a červené tak som si ich drhla v umývadle na vecku, ktoré bolo na treťom poschodí. "Čo ak je mŕtvy a môžem za to ja? Ha!"

"Nebuď hysterka. Sama si povedala, že Christian je rozumný človek a naviac veriaci. Takže samovražda neprichádza do úvahy. Mám to!" Maťa z tašky vytiahla malú lesklú tabuľku s liekmi. Vybrala polovicu malej bielej tabletky a dala mi ju do dlane.
"Polovica by mala byť dosť. Poriadne to zapi vodou má to hnusnú pachuť."

"Čo je to?" spýtala som sa a čumela na malú bielu tabletku.

"Slza jednorožeca. Čo myslíš? Lieky na upokojenie." odvetila Martina s úškrnom. Nechápala som odkiaľ ich vlastne má. Martina nebola z tých, ktorí robili problémy, bola nenápadná no za to srdečná a úprimná. Sadla si na zem pod okno a Alenka sa zvalila k nej. Stále som pozerala na to biele čudo ležiace v mojej dlani. Ako by mi mohla taká malá tabletka pomôcť, je síce pravda, že také malé lieky pomáhajú ale len keď je človek chorý a ja chorá teda rozhodne nie som! Napriek tomu som rýchlo prehltla aspoň tu polovicu a snažila sa nevšímať si tú hnusnú pachuť. Sadla som si k dievčatám a snažila sa nemyslieť na to, koľko baktérii sedí na tej zemi spolu s nami. Postupne som sa začala upokojovať a stále viac a viac som si myslela, že to celé unesiem, že to všetko zvládnem.

"Čo ti vlastne napísal?" spýtala sa Maťa. Z tašky som vytiahla papier a ukázala jej ho. Dlho ho čítala ale nevravela nič, až do chvíle keď zazvonilo. Vtedy vyhlásila, že treba ísť do triedy a vrátila mi papier. Keď som znova čítala jeho slová niečo mi nesedelo, niečo bolo inak, ale čo ?

------------

Chôdza sa mi zdala ako nepredstaviteľná vec, niečo čoho nie som schopná. Aj napriek tomu som kráčala po takmer ľudoprázdnej chodbe. Potrebovala som si usporiadať myšlienky, preto som sa zahrabala do knižnice a tam hľadala tie najväčšie emočné bomby vo svojich obľúbených knihách aby som sa úplne rozbila. Lepšie povedané hľadala som niečo na čo by som zvalila moju mizernú náladu a čo je lepšie ako povedať niekomu, že ste sa až veľmi vžili do danej knihy a tá na vás pôsobí tak veľmi, že je vám mizerne aj tri dni potom, čo ste ju prečítali. Aby sme sa chápali milujem čítanie kníh ale niekedy robím dosť čudné veci, napríklad požičiam si z knižnice svoju obľúbenú knihu a namiesto toho aby som ju začala čítať od prvej po poslednú stránku, prechádzam si tie časti v ktorých sa nielenže niečo deje ale reálne čítateľa pohltia a vybičujú jeho nervy na maximum. Tak sa najprv emočne pripravím a až potom začnem čítať ako normálny človek. Ako teraz keď som si znova čítala Petra a Luciu. Hľadala som tam jednu jedinú vetu, ktorá ma vedela emočne povzbudiť a zároveň prefackovať.

"Vošla mu do srdca dverami jeho oči, vošla tam celá a dvere sa za ňou zavreli."

Naozaj stačí tak málo aby človek vnikol druhému do srdca? Nie je to len sentiment či zbožné želanie ? Ak by to bola pravda tak mne Christian do toho srdca skočil a nevyšiel. Och, prečo je len také ťažké priznať si niečo také? Pretože chyby si priznať nevieme a dobru už neveríme. A možno práve preto moja romantická duša tak veľmi trpí. Keď som emočne nevyrovnaná kráčala k vrátnici oproti mne vyšli manželia Novosadní. Komando smrti, ako sa z nich zvykli smiať prváci. Obaja sa tvárili.....povedzme, že zvláštne, pretože výraz ich tváre bol ako cez kopirák. Ako sa tváril jeden, tak aj druhý. Šli sme si oproti a keď som začala premýšľať ako sa im vyhnem obaja ma vzali popod ruky a ja som chtiac nechtiac musela cúvať.

"Čo to robíte?" povedala som čudným hlasom a snažila sa nespadnúť z kvetináč, na ktorý ma posadili.

"To by sme tiež radi vedeli." povedal triedny.