Cesty k tebe

Ale vždy dávaj pozor výhradne na svojho

Veľký brat, Chu Wanning, sedel pri jame, neustále trhal trávu okolo seba,  nazdával sa, že snaží kŕmiť zajace, neuvedomujúc si tú nervozitu, ktorá sa dostávala do reakcie jeho prstov, a tak práve ona používala chabú mienku, že je to pre malé chlpaté stvorenia, ktoré toľko istotne potrebujú.

Každou ubúdajúcou hodinou čoraz viac k sebe stláčal zajace, stále bez mien, v tejto chvíli sa zdá, že žiadne nekulujú v jeho zatúlanéj mysli, ktorá vytvára toľko strašných scenárov až sa mu zviera srdce.

Čím viac sa zdá, že v teplom dni čochvíľa mesiac ukáže svoju podobu, tým viac sa zdá, že sa nie je kam ponáhľať, ale Wen Ren, ktorý sa ešte nevrátil po tom, čo vyzeral tak až sa Chu Wanningovi zvieralo srdce, cítiac sa zahnaný do kúta, sa teraz cítil ako drobný živočích, ktorý sa snaží nájsť niekoho vo veľkom svete aj napriek tomu, že len sedí a ticho čaká.

Takže akonáhle započuje zvuk a ďalší poryv vetra, ktorý mu je známy, jeho celé telo na napne, zdá sa, že sám sa môže premeniť na luk bez toho, aby dokázal strieľať.

,,Som tu, Veľký brat !"

Akonáhle započuje radostný hlas, chce zamrncať, vypustiť zo seba zvuk, ktorý v sebe držal, vypustiť zajace a ísť naproti tomu menšiemu telu, ale čím viac sa to telo približuje, tým je to vlastne náročnejšie a jeho srdce začne znova hopsať, tentokrát práve preto, pretože.. aké je vlastne bolestivo ťažké vidieť ho kráčať rovno k nemu !

Akonáhle Wen Ren dopadne neďaleko neho a chytí do rúk bieleho zajaca, síce pocíti náznak úľavy, ale.. zdá sa, že vyzerá ešte horšie ako predtým.

Šaty, už predtým potrhané, sú teraz ešte v horšom stave, kúsok odtrhnutej látky ukazuje nahú, bielu kožu, ktorá je modrinová a okolo nej uschnutá krv, ktorá aj napriek čiernej farbe oblečenia, sa dokázala sfarbiť ešte na tmavšiu.

Vlasy, ktoré boli strapaté, teraz vyzerajú akoby ho niekto ťahal po zemi, noha, ktorá sa zdá, že predtým behala z posledných síl, sa trasnie od vyčerpania a prsty sú zodraté, krvavé a špinavé, a samotná tvár už nevyzerá ako tvár.

,,Čo sa ti stalo ?" Ozve sa Chu Wanning, jeho zvyčajne jemný, tichý hlas je náznak bolesti a starostí, ale jeho tvár naďalej zostáva bledá a nedoknutá pocitmi. Ako mu môže ukázať radosť alebo čokoľvek iné, ak ho tým neskôr vystraší a utečie spôsobom, akým to robil vždy ?

,,Nepovedal si, že ideš zarobiť peniaze ?"

Aj on sám vedel, aké je náročné zohnať prácu pre dospelého človeka, v skutočnosti neočakával, že naozaj môže niečo zarobiť. Aj napriek tomu, že neveril, že sa k nemu znova vráti, stále čakal, obával sa, trhal trávu a jeho myseľ prišla na toľko možných scenárov, že možno.. teraz, keď ho vidí, sa nejaký mohol priblížiť k tomu, ako práve teraz vyzerá.

,,Veľký brat si nemusí robiť starosti. Zajace sú naše, naozaj som tvrdo pracoval, aby boli splatené, môžeš mi veriť, neurobil som žiadnu ďalšiu hlúposť."

Usmieva sa tak ľahko a šťastne, ako len môže ? Tak hlúpe dieťa !

Chu Wanning odvráti pohľad od scény pred sebou. Jeho srdce už naozaj nezvládne posledné kúsky, ktoré mu ešte zostali. Vždy chcel vidieť jeho úsmev, ale absolútne nie, keď to má trhať a bolieť jeho srdce.

,,Myslím.. v skutočnosti som si to rozmyslel," povie, jeho hlas ešte tichší, stále s hlavou odvrátenou preč.

,,Nechcem čierneho."

Wen Ren, ktorý hladí bieleho zajaca, stuhne, jeho ruka prestane s činnosťou a sleduje ako sa mu jeho veľký brat vyhýba práve s tým pohľadom, ktorý s ním túži zdieľať, aby mu vysvetlil dôvod. Pretože úprimne, naozaj nerozumel. Zdalo sa, že čakal, to znamená.. asi chcel svojho zajaca a ísť domov, áno ? Alebo čakal, aby mu povedal tieto slová ?