It's cold outside [Emilien Jacquelin FF]

Kapitola 9 - Annecy-Le Grand Bornand

Emilien mi začne rozprávať o tom, ako prebiehala jeho letná príprava. Zaujíma ma to, preto ho so zatajeným dychom počúvam a len sem-tam mu skočím do reči. Prejde k tzv. Blinkfestivalu, keď sa dvere do izby prudko otvoria a dovnútra vstúpi Antonin.

Chvíľu sa na seba zarazene dívame. Neviem, či sa mám postaviť a predstaviť sa mu, alebo počkať, kým nás predstaví Emilien.

„Sorry," prehovorí nakoniec Emilienov spolubývajúci. „Nečakal som, že tu budeš mať spoločnosť. A ešte ženskú," dodá s pobaveným výrazom v tvári a prejde ku skrini, z ktorej začne vyťahovať biele osušky. Tak zoznamovanie sa zrejme nekoná.

„Dnes ste sa vrátili skôr, než zvyčajne...vybila sa ti baterka na kamere?" uškrnie sa Emilien.

Antonin si vyzlečie prepotené tričko, ktoré hodí na posteľ k Emilienovi. Ten sa znechutene otrasie a prisadne si radšej ku mne.

„Kiežby...kúsok odtiaľ začal šaškovať, veď vieš aký je nevybláznený...a neviem...mal som pocit, že si vyvrtol členok."

„Ou," vyletí zo mňa. „Takto na začiatku sezóny...to je blbé."

Antonin len slabo prikývne. „No podarilo sa mu dostať naspäť, s mojou pomocou, takže to zrejme nebude až také vážne, ako sa mi zo začiatku zdalo. Už je u trénera, čoskoro sa teda dozvieme, ako na tom v skutočnosti je."

Z postele schmatne osušky, ktoré si tam medzičasom položil. „Tak ja vás teda nechám, aby ste stihli dokončiť to, čo ste nestihli," zazubí sa a nakloní sa bližšie k Emilienovi. „Ale pohni si, nebudem tam dlho."

Dvere do kúpeľne sa za ním zabuchnú a my sme opäť osamotení.

„Prepáč, on-"

„Ja už budem musieť-„

Obaja to povieme v tej istej chvíli, čomu sa zasmejeme.

„Čo si chcela povedať?" vyzve ma.

„Že už budem musieť ísť."

Zatvári sa trocha sklamane, no chápavo prikývne. „Jasné. Vyprevadím ťa."

Na chodbe, cestou k hlavnému vchodu ešte stretneme trénera Vittoza, zraneného Erica a nejakého ďalšieho chlapa, ktorého nepoznám. Všetci traja sa pri nás zastavia. Snažím sa tváriť nenápadne, aby nemali zbytočné otázky typu – kto dočerta som a čo robím v tomto penzióne. Po chvíli mi ale dôjde, že úplne zbytočne stresujem – trénerovi je nejaké neznáme dievča úplne ukradnuté, v tejto chvíli ho zaujíma len Eric.

„Je to vážne?" spýta sa Emilien, oči pritom nespúšťa z mladého biatlonistu pred ním.

„Našťastie nie," odvetí ten – pre mňa – neznámy chlap. Možno fyzioterapeut? „Oddýchne si a bude v pohode."

„Ale pre vás ostatných je to zároveň varovanie," vloží sa do debaty tréner. „Počas sezóny takto riskovať nemôžete...a už vôbec nie pred olympiádou. Nabudúce choďte behať všetci spoločne a hlavne s Quentinom, ten už vie, kde sa behá najlepšie."

Prekvapene sa pozriem na Emiliena. Hlavne choďte s Quentinom...takéto vyzdvihovanie jedného člena tímu nad ostatných sa mi príliš nepozdáva. Už Martin Fourcade vo svojej knihe, v ktorej opísal úplne poslednú sezónu v jeho živote naznačoval, aké to bolo pre neho nepríjemné, keď média písali hlavne o ňom a na ostatných sa často zabúdalo.

Tréner už ale určite vie, čo si môže dovoliť povedať a čo radšej nie. A o tom, že nepovedal nič nevhodné ma presvedčí aj následná Emilienova reakcia.