It's cold outside [Emilien Jacquelin FF]

Kapitola 13 - Oberhof

Nemecký Oberhof a jeho tradičné nevyspytateľné výkyvy počasia. Stredisko, kam sa teším najmenej. Každopádne, považujem za zázrak, že v pondelok 3. januára je v nemeckom Oberhofe počasie ešte celkom prijateľné.

Do penziónu dorážame krátko po šiestej hodine večer. Od Michaela, ktorý nás sem opäť pekne priviezol sa spoločne s Moni a Damienom dozvedáme, že v penzióne budú spoločne s nami bývať ďalšie dve reprezentácie – fínska a nórska.

Ďalšou novinkou-nenovinkou je to, že nás znova pridelili do kuchyne. Údajne pre nás tu v Oberhofe nevedia nájsť nič iné.

„A ešte niečo," zakričí Michael, keď sa všetci traja po tejto informácii vyberieme do penziónu „Hláste sa na raňajky aj na obedy."

„Čože?" vypískne Moni. „Normálne som v šoku, že nemáme pomáhať aj pri večeri."

Michael mykne plecami. „Jeden týždeň to prežijete."

Znechutene vojdeme do malého penziónu, na recepcii si prevezmeme kľúče a zisťujeme ďalšiu novinku. Ani na izbe už nie sme s Moni samé. Pridelili k nám ešte jednu brigádničku, zhodou okolností taktiež z francúzska.

Larissa už na prvý pohľad pôsobí ako tiché dievča, presne ako ja. Zisťujeme, že je vo svetom pohári od samotného začiatku. Prišla sem spolu so svojim bratom a obaja na štadióne asistujú záchranárom, keďže študujú medicínu. Bohužiaľ, jej brat si na štadióne v Le Grand-Bornand vyvrtol členok, keď sa pošmykol na schodoch a pádu už nedokázal zabrániť. Larissa údajne dlho premýšľala nad tým, či sa po Vianociach ešte vráti, rodičia ju však nakoniec presvedčili, že ma určite pokračovať ďalej a tak je teraz opäť tu. Viditeľne ju poteší, že obýva izbu spoločne s ďalšími dvoma Francúzkami. O mne a Moni sa to, bohužiaľ, povedať nedá – už sme si zvykli na bývanie osamote.

---------

„Vás to vôbec neštve?" Moni naštvane zatvorí rozčítanú knihu a prudko sa postaví z postele. „Je streda večer, nemali by už spať?"

„Je pol ôsmej," odvetí Larrisa s pobaveným výrazom v tvári. „Zrejme sa už vrátili z tréningu, tak si vybaľujú veci alebo niečo také..."

„Mali by relaxovať," namietne Moni. Hneď po jej slovách sa z izby nad nami ozve ďalší neidentifikovateľný, no nesmierne otravný zvuk. „Bože, idete so mnou?"

„Kam?" nadvihnem obočie a ďalej vymazávam nevydarené fotky zo svojho foťáku.

„Hore? Za nimi? Poprosiť ich, aby s tým už konečne prestali?" odvetí mi moja kamarátka podráždene.

„Veď raz s tým určite prestanú," povie Larrisa, na čo ja súhlasne prikývnem.

„Larrisa moja zlatá," Moni k nej pomaly pristúpi. „Na nohách som v podstate od piatej rána, tak mi odpusť, že chcem aspoň na chvíľu relaxovať, čo mi bohužiaľ nie je dopriate, pretože tí idioti nad nami snáď reorganizujú celú izbu, či čo!"

„Fajn," foťák položím na nočný stolík a obujem si topánky. „Ideme? Ale rozprávať budeš ty."

----------

„Nebolo by...veď vieš...nemali by sme si na recepcii zistiť, koho tu ubytovali?"

Moni sa už chystá zaklopať, no po mojej otázke sa zarazí. „Tero Seppala ti snáď naháňa strach?"

Prekrížim si ruky na hrudi. „Menuj ešte jedného fínskeho reprezentanta, ty mudrlantka."

Nevinne sa usmeje. „Ich je viac?"

Povzdychnem si. „Len sa obávam toho, aby nám nakoniec neotvoril nejaký Nór."

„Nóri alebo Fíni, veď to je jedno. Hlavne nech už prestanú s tým hlukom," pousmeje sa a zaklope.