Dotkni sa ma ✓

15. Tridsať centimetrov

               Lisha

Idem sa hore prezliecť do plaviek. Cestou do izby sa usmievam, ako totálna blbka. Keď za sebou zatvorím dvere, hodím sa na posteľ a vstrebávam ten pocit. To, čo sa práve odohralo v kuchyni. Je to akoby som našla niečo, čo som považovala za dávno stratené. Je to tak zvláštne. Čo to je? 

To naše doberanie mi tak chýbalo. A tie naše rozhovory, keď sme sa len oťukávali a spoznávali. Často už som mávala vypité a vedela som, že Dan nemá rád, keď sa bavím s Jessom, no príležitosť sa vždy našla. Aspoň na päť minút sa vypariť a povedať Jessovi, aký je divný. 

    ---

Od môjho oficiálneho zoznámenia sa s Jessom a toho, ako nás Dan našiel na múriku, si Dan dával pozor. Pred každou párty ma pretiahol, aby mal istotu, že sú moje chute ukojené. A pri každej príležitosti mi hovoril, aký je Jess strašný, ako si neváži ženy, preťahuje jednu za druhou a je nezodpovedný. Bolo toho toľko čo mi o ňom narozprával. Vždy mi bolo záhadou, prečo tam Jess chodí a prečo ho Dan nevyhodí. 

„Divný strom, s podivínom pod ním," povedala som, keď som Jessa našla v záhrade. Sedel pod starým pokrúteným stromom. Klasicky, s pivom v ruke a zásobou ďalších pív vedľa seba. Neodpovedal. Len mi otvoril nové pivo a podal mi ho. Sadla som si vedľa neho do trávy tak, aby som naňho videla. 

„Stále neviem prísť na to, prečo si tu," nadhodila som s nádejou, že sa dozviem aspoň niečo.

„Je to pekný strom."

„To som nemyslela."

„Ja neviem prísť na to, prečo si tu ty," dopil pivo a obúchal si plechovku o zuby, aby z nej vytriasol aj posledné kvapky. Načiahol sa po novú, no ja som mu podala tú svoju. I tak by som ju nestihla vypiť. Odpil si a podal mi ju späť. 

„Strácaš tu s nimi čas," pokračoval, keď som neodpovedala. Nevedela som ako na to reagovať. Netušila som o čo mu ide. Prečo mi to hovorí?

„A ty?"

„Ja pijem pivo pod pekným stromom. Je to zmysluplnejšie ako to, čo sa deje tam," mykol hlavou smerom k domu a garáži, kde bolo všetko osadenstvo a párty bola v plnom prúde.

Dvere od garáže sa otvorili a ja som vedela, že musím ísť. Odpila som si ešte z piva a podala mu ho. Sledoval ma ako vstávam a odchádzam. Bez akéhokoľvek výrazu tváre. Bol naozaj zvláštny. 

---

Dúfam len, že som nespravila chybu. Ten návrh som mu dala preto, lebo si neviem predstaviť, ako by sme fungovali celú dovolenku v tom móde z prvého dňa. On by sa ku mne snažil stále dostať, ja by som sa cukala a plakala, on by bol z toho nešťastný a mňa by to mohlo dohnať ani nechcem vedieť kam. Nie, tak by to ozaj nešlo. 

Ale bojím sa zas, aby nám toto naše priateľstvo čo budeme nanovo budovať, nenasadilo ružové okuliare. A potom by prišiel samozrejme tvrdý pád. Ale mne to bude stále pripomínať ten nepríjemný mrazivý pocit, že keď sa otvoria dvere od garáže, budem musieť od neho ujsť. Nemyslím to samozrejme doslovne. Budem opatrná za nás oboch, lebo viem, že Jess nebude.

 Keď nás Em zbadá, ako prichádzame spolu na pláž, zoširoka sa na nás usmieva. Jej výraz tváre jasne hovorí niečo ako,  poďakovať mi môžete neskôr. Svoj úsmev čo jej hrá na perách, potlačí v momente, keď na ňu obaja zazrieme. Ja ale viem, že sa v duchu usmieva ďalej. 

Keď sa každý zvalíme na svoju osušku, hodí jej Jess vodu a ja jej podám krém na opaľovanie, aby mi natrela chrbát. Jess leží na bruchu a po očku ma akože nenápadne sleduje. Keď nahnem hlavu na jednu stranu a prehodím si vlasy cez plece, začne sa hrabať vo svojom ruksaku. Prehodí sa na bok, hlavu si podoprie rukou a otvorí pred sebou knihu. 

Em ma donatiera a podá mi krém, aby som mohla pokračovať sama. Natriem si ruky, dekolt, brucho a keď si natriem aj nohy, uznám, že Jess naozaj číta. 

„Ty fakt čítaš?" začudujem sa nahlas. Jess odlepí svoj pohľad od knihy a zamračí sa na mňa. „Nikdy som ťa nevidela čítať."

„Nikdy som ťa nevidel čúrať."

„Čože? Preboha. Si nechutný," zvraštím tvár.

„Takže už si niekedy čúrala?"

„Jasné, chápem čo mi tým chceš povedať. Len už prosím prestaň hovoriť o čúrani," snažím sa tváriť pohoršene, no moc mi to nejde. Jess sa na mňa spokojne usmeje.

„Si divný. Povedal ti to už niekto?" Hovorila som mu to vždy. Nikdy ma to neomrzelo.

„Wau," ozve sa zrazu Em, ktorá doteraz lietala pohľadom z jedného na druhého. Na chvíľu som aj zabudla, že je tam s nami.

„Čo?" Otočím sa na ňu spolu s Jessom.

„Nič. Ja len, že aká príjemná zmena. Aj by som vás vyobjímala, ale asi to nie je vhodné, tak radšej idem do vody. Čaute." 

Poobedie na pláži ubehne rýchlo. Pri blbnutí vo vode, hádzaní frisbee, podriemkavaní na pláži, sa niet čomu diviť. Keď ako posledné eso v rukáve vytiahnem osemsmerovky, každý kto sa nachádza zrovna na deke, má neskrotnú potrebu mi do toho pindať. 

Ako posledný príde Jess. Nech to mám na kompletku. Najprv ma celú oprská a potom sa skloní nižšie. Keď si všimne že lúštim, zvalí sa vedľa mňa. Okamžite začne blúdiť prstom po písmenkách a ukazovať mi, kde mám čo vyškrtnúť. Aspoň, že si utrel ruky. 

„Prečo máte všetci potrebu mi do toho kecať," poznamenám v podstate sama pre seba.

„Asi si moc pomalá," reaguje hneď Jess na moju sťažnosť.

„Idem na to systematicky. Vy mi to tu všetci ukazujete hala-bala, čo narúša môj systém," vysvetľujem mu rýchlo na obranu. Keď mi ignorujúc ma ukáže ďalšie slovo, rozhodnem sa zasiahnuť ráznejšie. Akonáhle však odlepím tvár od krížovky a pozriem sa na Jessa, ktorý spraví to isté, zistím, že je blízko. Stačilo by, aby sme natiahli krky a... 

„Tridasať centimetrov," vybafnem v miernej panike.

„Čože?" nadvihne prekvapene obočie.

„Choď prosím ďalej. Ak chceš, vytrhnem ti stranu."

„Nebuď smiešna. S tým tancovaním to beriem za prvé preto, že sa to nikdy nestane, za druhé, že je to sranda. Je mi to jedno. Ale nebudem okolo teba behať s pravítkom. Nedotýkam sa ťa predsa." Opäť na seba hľadíme a on pátra v mojom pohľade. Po niečom.

„Čoho sa bojíš Lish? Mňa? Seba?"

„Nie. Nechaj to tak," poviem dúfajúc, že sa v tom viac nebude rýpať. Odtiahnem sa od neho o kúsok ďalej. Ešte chvíľu sa na mňa zostane mračiť. Potom sa odvalí na svoju osušku a po zbytok času mlčí. 

Priznávam, zazmätkovala som. Keď sme tak blízko seba, je to akoby ma to trhalo na kusy. Bije sa to vo mne. Panika a chtíč. Jedno prevláda nad druhým s tým, že to druhé si nechcem priznať. Tušila som, že to nebude ľahké. No zároveň som dúfala, že mi to dopraje aspoň pár dní pokoja. Tento náš krehký mier s pravidlami. Zjavne to ale nebude o nič jednoduchšia cesta. Ach...