Dotkni sa ma ✓

39. Už som tu

Jess

Patrik a ostatok jeho party o Danovi už niekoľko dní nepočuli. Miki je na dovolenke a tak mi ostáva ešte Tina. Nechce sa mi za ňou ísť, pretože je to strašná mrcha a tak jej len zavolám. Samozrejme, že nič nevie. 

Je to ako keby sa prepadol do samotného pekla. Viv som poslal domov nech sa vyspí, s tým, že sa jej ozvem hneď, ako niečo zistím. Ja zatiaľ blúdim po okolí a hľadám Danove auto. Po ani nie hodine, mi oťažejú viečka a tak musím zastaviť. Zájdem na najbližšie parkovisko a okamžite zadriemem. 

Z môjho nekľudného spánku ma vytrhne zvonenie. Okamžite precitnem a schamtnem svietiaci mobil. Keď sa však žmúriac zadívam na displej, nechce sa mi veriť, čo za meno mi tam svieti. Prisahám, že v tej sekunde mi vynechá jeden úder srdca. 

volajúci:   Lisha

Hovor ihneď prijmem a čakám. Prv počuť len funenie a popoťahovanie nosom. Čo to...?

„Skurvil s-som to," ozve sa vzlykajúci mužský hlas. 

„Dan?" vyslovím neveriacky. On plače? 

„J-je mi to ta-tak ľúto," ďalej divoko popoťahuje nosom, až mám pocit, že sa ten jeho sopel vyvalí z mobilu aj na mňa. Čo to má doriti znamenať?

„Kde je?!" zavrčím naňho. Nechcem ho počúvať. Na jeho ľútosť je už dávno neskoro. 

„U Mikiho," zafuní do mikrofónu na mobile. Prehodím si mobil do druhej ruky a okamžite naštartujem.

„Zbohom," chrapľavo zašepká a zloží. 

Nerozmýšľam nad tým, o čom mal byť tento telefonát. V hlave mám len myšlienku na ňu. Už idem Lish, vydrž. Nerozmýšľam nad tým, prečo mi hneď vyzvonil, kde je. Ani nad jeho ľútosťou. Bojím sa totiž, čo ho k tomu mohlo dohnať.

Zaparkujem pred Mikiho domom a utekám dnu. Danove auto nikde nevidím. V okolitých domoch sa už dávno nesvieti, pretože je neskorá noc. Alebo skoré ráno? Ani vlastne neviem. 

Vchodové dvere sú našťastie odomknuté a tak sa nemusím zdržovať hľadaním iného vstupu dnu. Rozhliadnem sa po dome a na chvíľu sa započúvam do ticha. Nepočujem však nič.

„Lisha!" zvolám do prázdna. Rozhodnem sa prejsť miestnosť po miestnosti. Všade, kam nakuknem si zapnem svetlo. Keď sa dostanem do kuchyne, nájdem jej tašku a na stole jej mobil, pod ktorým je kus papiera. Je to odkaz, na ktorom je napísané veľkým roztraseným písmom PREPÁČ. Rozhliadnem sa po celej miestnosti, až mu pohľad padne na dvere vedľa schodiska, vedúceho na horné poschodie. 

Opatrne ich otvorím a stlačím vypínač. Svetlo sa však nerozsvieti a mňa prepadne ten istý pocit, ako keď som sa chystal nahliadnuť do tej prekliatej kúpeľne, kde som našiel moju mamu. Zhlboka dýcham a ruky sa mi trocha trasú. Kurva! Chce sa mi kričať. Prečo to musím zaživať znova? Opäť sa na malý moment stávam tým malým vystrašeným chlapcom.

Zapnem si baterku na mobile a posvietim na schody vedúce dole. Okamžite pocítim nepríjemný chlad. Keď zídem dole a zasvietim do strany, skoro sa mi podlomia kolená. Je tam. V ďalšej sekunde k nej už ale bežím a beriem ju do náručia. Žije. Vďakabohu, žije.

„Lisha. Lish, som tu. Už som tu," prihováram sa jej pri tom, ako ju nesiem z tej studenej pivnice hore. V okamžiku, ako s ňou vojdem do svetla kuchynskej lampy, si všimnem jej ľavú ruku. Pri tom pohľade ma oči zaštípu a môj pohľad sa na chvíľu zamlží. Nie... je tak bledá. Len jedno líce jej hrá farbami. Ten malý zmrd.

Odnesiem ju do obývačky a položím na mäkkú sedačku. Nemá na sebe nič iné, ako jeho tričko. Znova sa mi objaví ten obraz z pivnice, ako som ju práve našiel. Ležiacu na bruchu, s vyhrnutým tričkom a nohami od seba. Prišiel som neskoro. 

Jebnem do steny. Jedenkrát, dvakrát, trikrát... Kurva!

Zabalím ju do deky a zavolám záchranku. Potom utekám po vodu a nejakú čistú handru, aby som sa jej postaral o ruku. Má na nej otvorené rany od zápästia, až skoro po predlaktie. 

„Prepáč, Lish. Tak moc ma to mrzí," fňukám ako malé decko, lebo pohľad na ňu ma tak kurevsky moc bolí. Keby som bol prišiel skôr...

„Prídeš ma zachrániť?" zašepká zrazu, no oči neotvára. Jej pery sa pri tých slovách takmer nehýbu.

„Samozrejme, už so tu," pobozkám ju na čelo a snažím sa do nej dostať aspoň malý dúšok vody.

Znova upadne do bezvedomia a mne neostane iné, ako sa preklínať.

Lisha

Ach bože, cítim sa ako po opici. Jazyk sa mi doslova lepí o podnebie úst a pýta si vodu. Párkrát nasucho zamlaskám. Otvorím oči a okamžite ma oslepí denné svetlo. Chvíľu mi trvá než si na svetlo privyknem no rýchlo sa rozkukám. Som v nemocnici?

Znova zavriem oči a spomeniem si na zlý sen. Bol v ňom Dan. Prosím, však to bol len sen? Po lícach mi začnú stekať slzy, keď si konečne všimnem moju obviazanú ľavú ruku. Do žily mám zavedenú kanylu, ktorá mi do tela vpravuje akýsi roztok z infúzie, ktorá mi visí nad hlavou. 

Neviem či ma tá ruka bolí z toho, ako silno mám utiahnuté obväzy, alebo z toho, čo sa nachádza pod nimi. Chcem to vidieť. Musím...

Odliepam leukoplasty a pomaly odmotávam obväz. Odstránim vatové tampóny a... preboha. Zalapám po dychu. Moju pozornosť od mojej dokaličenej ruky neodpútajú ani otvárajúce sa dvere.