Maximálna rýchlosť

Silverstone, Veľká Británia II.

"Blahoželám k víťazstvu na domácej pôde ako aj k posunu v rebríčku jazdcov na prvé miesto. Bol to pre vás dobrý víkend."

Opriem sa o zadnú časť konferenčného centra, kde prebieha už záverečné kolo otázok od novinárom, trom najlepším jazdcom.

Dnešný preteky skončili horko-sladko. Je pravda, že Leo vyhral, čo je absolútne famózne, ale Dávid skončil až deviaty po tom, ako sa mu v boxoch nedarilo vymeniť koleso a jeho boxová zastávka sa natiahla z bežných troch sekúnd na dvadsať. Stratil tak dokopy takmer tridsať sekúnd a padol na sedemnáste miesto. Je šťastie, že nakoniec odišiel vôbec s bodmi.

Nedarilo sa ani Simonovi, tak ako to je v poslednom čase bežné a padol v celkovom poradí už na štvrté miesto so sto tridsať troma bodmi. Leo tento víkend predbehol Dávida a svojho tímového kolegu o jeden jediný bod – sto šesťdesiat päť bodov oproti sto šesťdesiatim štyrom.

Otázka za otázkou je teda rovnaká, i keď rôzne formulovaná a dala by sa zhrnúť na: Vaše súperenie baví svet, nasiera však tímového riaditeľa. 

Je neskoro večer, všetky oficiálne oslavy a rozhovory sa skončili a teraz prebieha posledná spŕšť tých istých otázok ako celé popoludnie.

Leo je momentálne národný hrdina a na jeho rozžiarenej tvári to vidieť. Ba dokonca tomto prchkému jazdcovi ani nevadí, že odpovedá na tú istú otázku snáď dvadsiaty krát. V minulosti by povedal ako veľmi ho to už nebaví a odišiel by. 

„Ideš so mnou či ešte ostávaš?" ozve sa mi spoza chrbta Dávid. „Ja už chcem ísť domov."

„Musím ostať," zaklamem. Nemusím. Leo by sa nečudoval. Je už takmer pred polnocou a každý ma toho všetkého akurát tak dosť. Ale chcem mu konečne v súkromí poblahoželať aj ja. Nedokázala som totižto spraviť za celý deň nič iné, ako mu stlačiť ruku a zašepkať, že je skvelý.

„Okej. Nebuď hlučná keď prídeš. Ja idem rovno spať." Dávid sa otočí na päte a za ním ostáva jedine vôňa jeho korenistej voňavky.

Vezmem si telefón a skontrolujem heštegy, z dnešného dňa.

Väčšina fotiek je z fanvzóny, alebo z pretekov, kde Lea ani nie je vidieť, ale znova raz mi vyskočí aj nová fotka, kde som ja v jeho prítomnosti.

Od tej fotografie z Číny a od toho, ako sa ten jeden novinár začal vypytovať, začínajú byť zvedaví aj ďalší. Už nie je tajomstvo, že som asistentka jazdcov tímu Sentinel a ani to, že som sestra Dávida, ba dokonca niekto vytiahol aj starú fotku, na ktorej sú odfotení piati jazdci po pretekoch motokár, nie starší ako desať rokov a ja stojím medzi nimi, v mojej vlastnej pretekárskej kombinéze.

Na fotke je Pierre, ktorý sa do formuly jeden nedostal a ani netuším, čo sa s ním vlastne stalo, ale aj Leo, Simon, Dávid ako aj Lalit Das, pôvodne z Indie, ktorý jazdí v talianskom tíme Florentino a momentálne je v rebríčku dvanásty.

Fotka bola odfotená po pretekoch, ktoré boli prerušené po prudkom daždi. Nikto vtedy neprehral ani nevyhral. Boli sme všetci mokrí a pamätám si ako veľmi mi drgotali zuby, ale usmievali sme sa. Aspoň raz nikto nebol urazený, že ten druhý ho vytlačil z trate alebo neférovo predbehol, nikto sa netešil škodoradostne nad tým, že ostatní sú na nič a len on je najlepší. V tej chvíli sme boli len partia detí, čo sa dobre zabávala a čakala, či sa preteky ešte obnovia alebo pôjdeme všetci domov - rodičia sklamaní pretože nezískali svoje investované peniaze späť a my spokojní lebo sme mali výlet. 

Boli to pekné časy a ten deň bol skvelý. Preteky boli nadobro zrušené, ale my sme všetci, bez rodičov strávili svoj čas vo vnútri a hrali sa najvšemožnejšie hry. Bola som síce v ten deň jediné dievča medzi samými chlapcami z celého sveta, ale nikdy som sa necítila lepšie.