Maximálna rýchlosť

Marina Bay, Singapur

Je toho vždy tak veľmi veľa čo spraviť, i keď máme voľno.

Napríklad dnes, pár hodín pred odletom do Singapuru, sprevádzam muža, ktorému som poslala ľúbostný list – čo som nikdy pred tým ani nesnívala, že niekedy spravím – na fotení spodného prádla pre jednu z najväčších módnych značiek na svete.

Nie je dosť ťažké, že ma stále ignoruje? Ešte sa musím pozerať na jeho perfektné vyšportované telo s tými jeho dokonalými znamienkami krásy a všetkou tou pokožkou, ktorú som bozkávala a uctievala nie jeden večer? Pozerať sa a nemôcť sa dotknúť? Nemôcť pobozkať, nemôcť i hoc čo i len pohladiť?

List pre neho, s mojimi citmi, som písala niekoľko dní, potom ďalšie dni mi trvalo nabrať odvahu mu ho doručiť. Bola som si istá, že je dokonalý, že som spravila dobre, že som vyslovila všetko čo cítim a dúfala som v správu späť. V šťastný koniec.

Namiesto toho o sebe po troch dňoch ticha, pochybujem.

Znova raz pochybujem, či som dosť dobrá, či som všetko nepokazila ešte viac ako to pokazené bolo.

A pritom pozerám na to, ako Lea natiera pani - zjavne absolútne nadšená pani - olejom, dotýka sa celého jeho tela a on sa na ňu škerí, zatiaľ čo ona vyzerá, že je v siedmom nebi alebo o chvíľu odpadne. Nie som si úplne istá. 

Možno by som sa mala vykašľať na svoju kariéru inžinierky medzi olejmi a skrutkami a radšej sa začať zaujímať o to, ako dostanem tú jej.

Oči pevne stisnem a i tak nezabránim tomu, aby sa mi obsah toho plne stranového vyznania mojich najtajnejších pocitov a citov, nedostal do popredia mysle. Analyzujem, mením nemeniteľné, snažím sa prísť na to, ako to silou myšlienok ovplyvniť. Cítim sa ponížená, že ho jednoducho zahodil do koša a tvári sa akoby som nikdy nič nespravila.

Ale zahodil ho? 

Nie. Leo by to nespravil. Ale potom čo mu toľko trvá? 

🏁 🏁 🏁

Leo,

Môj milý Leo? Milovaný Leo? Láska?

Akokoľvek ťa oslovím na začiatku tohto dlhého listu, nič nevystihne dostatočne to, čo k tebe cítim.

Ver mi, nevystihne. Tento list píšem už niekoľkýkrát a každý jeden mal na sebe viac prečiarknutých vecí ako ten pred tým. Zdá sa, akoby mi slová jednoducho nestačili. Ale to možno poznáš, ani tebe rečnenie nikdy moc nešlo. Tvoje činy, však, vždy stáli za všetko. 

Pamätám si presne deň, kedy som ťa spoznala. Mala som šesť rokov a ty sedem. Môj brat ma v to ráno nazval hlúpou kravou, pretože som mu zjedla posledný banán a on si musel dať pred cestou jablko, ktoré doteraz nemá rád. Celú cestu zo Slovenska do Rakúska ma štípal do ruky a ja som ho za to búchala päsťou do nohy vždy, keď sa nepozeral.

Nemala som najlepšiu náladu.

Cítila som sa unavene, v hrdle ma štípalo a naozaj sa mi nikam nechcelo ísť.

Neber ma v zlom, milovala som každé preteky a to, že som mohla ísť jazdiť, ale v ten deň, som jednoducho nenachádzala energiu.

Keď sme prišli na miesto, otec nevedel dlho zaparkovať. Čo si pamätám, oco vždy bol ten, čo začal byť nervózny a priveľa nadával, keď sa mu niekto neuhol, alebo mu do cesty vstúpila nejaká prekážka. Otec si myslel, že je monarcha, že sa mu bude každé more rozchádzať, len čo sa na neho pekne usmeje, že ho každý bude uctievať. Málo kto ho však vôbec poznal. Aspoň nie mimo motoristického sveta a to sa mu vždy ťažko prekusalo.