Maximálna rýchlosť

Monza, Taliansko

Vina.

Vina ma zožiera.

Ani neviem prečo, ale cítim ako mi preteká žilami, ako mi paralyzuje svaly, ako zožiera aj všetku moju radosť, šťastie a energiu. Je ako veľké neónovo žlté monštrum, ktoré bliká všade, kam sa pozriem a ťahá mi oči. Sadajú na neho muchy a je otravné, ale nedá sa ho zbaviť nijako inak, ako veci napraviť. Hryzie do mňa, pokúša sa ma zhodiť a rozdupať a ja sa pomaly utekajúcim časom nechávam dobehnúť.

Neviem ako to napraviť. Toho času, som si zobrala priveľa. 

Najprv som si povedala, že to jednoducho Leo nemusí vedieť a bude po probléme. Čo nevie, to ho nebolí nie?

Po pár dňoch, kedy som sa tvárila, že mi nie je najlepšie a vzala som si dokonca z práce aj voľno, som si zas vravela, že som spravila chybu ale už je neskoro ju vyťahovať. Budem vyzerať akurát tak viac vinná. V momente, keď som si povedala, že budem vyzerať viac vinná, som sa tak aj cítila. Začala som sa mu vyhýbať čoraz viac a je mi jasné, že Leovi tento fakt už neunikol.

Ako veľmi sa môže asistentka vyhýbať svojmu jazdcovi? Dosť! Ani som to netušila, kým som to nevyskúšala. Až ma to núti zamyslieť sa, prečo som sa o to nepokúsila, keď som len začínala a s Leom sme nevychádzali. A ako často sa dokáže frajerka vyhýbať svojmu frajerovi? Taktiež dosť. Trávime spolu čas, ale len ten pracovný. Niečo, čo sme už celé mesiace nerobili. 

Sme takmer v trištvrte sezóny a do konca ostáva už len posledná Európska veľká cena, práve tento víkend v Monze a potom už len samé v ďalekých destináciách, čo znamená mnoho spoločných hodín v uzavretých lietadlách.

Americký program bude extravagantný, Južná Amerika zasa plná rozkoše a vášne, ako to chcem prežiť bez toho, aby som zo seba nevyhŕkla, čo Simon spravil, čo som ho nechala robiť pár sekúnd a čo som zatajila, akoby som spáchala nejaký zločin?

Hlavu udriem o stôl, v našom jedálenskom stanovisku. Občas som absolútne nemožná! Pokazím si to najlepšie, čo ma kedy stretlo. 

„Tu si."

Najprv si myslím, že len moja hlava, aby ma mučila, počuje Leov hlas, ale keď na mňa doľahne aj jeho tieň a vôňa jeho typickej voňavky, vyskočím na nohy.

Vôbec nie som nápadná.

Ty si taká krava Nina.

„Leo," spísknem.

Jeho zamračená tvár si ma dôkladne prezrie a ja si pripadám nahá. „Čo sa deje? Si nejaká čudná. Od pondelka som ťa takmer nevidel," zašepká a ruku natiahne k mojej.

Rýchlo svoju stiahnem k sebe a pritúlim si ju k telu. Jeho výraz sa zmení z jemného na zmätený a potom sa okamžite uzatvára a premieňa na kamennú sochu.

Ťažko polknem. Nezaslúžim si ho. Nezaslúžim si jeho dotyk, jeho starosť, jeho náklonnosť. Tajím mu veci a ani neviem prečo. „Nič sa nedeje," pozriem sa na zem. Vôbec si teda nepomáham. Nikdy som nebola dobrá klamárka. Znova si vzdychnem. Takto to ďalej ísť nemôže. „Musím ti niečo povedať a nebudeš nadšený," priznávam. Bude to lepšie takto. Strhnem náplasť a bude. Nadýchnem sa a pomaly vydýchnem. Snažím sa nabrať odvahu a hodiť sa hlavou do vody, pretože ani len netuším ako zareaguje a či bude náš osud ešte možné zachrániť. Leo ma pozorne sleduje. „Ale sľúb mi, že..."

„Poďme hrdličky. Už meškáme," zakričí spoza môjho chrbta môj brat, ktorý si teda vie vybrať čas. „Nežartujem! Helmut pení." Keď sa otočím, aby som sa na neho pozrela, vidím ako kráča smerom ku konferenčnej sále a za ním je veľmi červený a nahnevaný tímový riaditeľ.