Posledná vlna || Daniel Ricciardo

-23-

Mal na to len pár hodín. Pár hodín na to, aby si všetko premyslel, aby nabral odvahu povedať jej pravdu. A mal na to presne 8 hodín. Potom odletí späť do Austrálie a veľmi dlhú dobu sa neuvidia. Preto to musel urobiť skôr, ako sa vráti. Bolo však 8 hodín dostatok času? Podarí sa mu vysvetliť jej to? Alebo nasadne do lietadla s tým, že ho už viac nechce vidieť, že ho nenávidí?

Nie, nemohol nad niečím takým premýšľať. Musel veriť, že ho ľúbi, že mu to odpustí. Nemôže o ňu prísť. Dopekla, veď ju ľúbil celým svojím srdcom, a to bolo najpodstatnejšie. Alebo snáď nie?

,,Nad čím tak úpenlivo premýšľaš?" spýta sa zvedavo, keď sa svojimi modrými očami zapozerá do tých jeho.

Bolo pondelkové ráno, presne 10 hodín. Po rušnej noci, kedy tancovali v daždi, obaja odmietli vstať skôr. Leňošili, kým sa dalo. Aj on, aj ona si to mohli dovoliť. Tak či onak, potrebovali si oddýchnuť. Bol to vskutku rušný víkend, hlavne pre Auroru. Veď predsa, dali sa dokopy, po dlhých rokoch stretla Seba, uzmierila sa s otcom, a v neposlednom rade mu prezradila tajomstvo ohľadne búrok. To všetko sa udialo len za pár dní. Musela byť vyťažená.

Daniel v momente stuhne. Och, nie. Bolo toho v poslednej dobe na ňu veľa. Nemôže jej teraz povedať, že sa po celý ten čas tváril, že ju nepozná. Nemohol jej povedať, že sa dohodol s jej otcom, aby ju našiel. Veď ju to úplne dorazí.

Takže jej to bude teraz naďalej zatajovať? Veď to nemohol dopustiť! Musí jej to povedať. Musí veriť, že to príjme a pochopí.

V jeho vnútri bezpochybne prevládal boj. Jedna časť mu hovorila, aby to povedal, a tá druhá protestovala. Daniel však po včerajšku bol pevne rozhodnutý, že jej to chce povedať. Len ako?

,,Danny?" osloví ho so značnými obavami v hlase.

,,Prepáč, len som bol myšlienkami inde," pretrie si tvár a pokúsi sa o úsmev. Ten sa mu zjavne nepodarí, pretože Aurora pokrčí obočím.

,,Vidím, že ťa niečo trápi. Pozri, ja som sa ti včera zverila, takže pokojne môžeš aj ty mne. Ako som včera povedala, nechcem, aby sme pred sebou mali tajomstvá. Teraz sme pár, riešime problémy spolu. Alebo sa mýlim?"

,,Nemýliš. Máš pravdu. Ani ja nechcem, aby sme pred sebou mali tajomstvá. Si všímavá, to musím uznať," uškrnie sa, no potom jeho tvár zosmutneje, ,,trápi ma niečo a chcem sa ti s tým zdôveriť. Dnes ťa ešte pred tvojim odletom niekam vezmem a všetko ti vysvetlím."

,,Vieš, že mi to môžeš povedať aj teraz."

,,Viem, ale potrebujem ešte chvíľku čas."

,,V poriadku," usmeje sa a pobozká ho. Verila mu. Verila, že jej dnes povie svoje tajomstvo, že sa jej zdôverí.

Problém však bol, že tomu neveril ani Daniel.

...

Bola som nervózna, len som to nechcela dať na sebe poznať. Niekedy som sa prichytila, ako nervózne podupkávam nohou, alebo nechtami pobúchavam po stole. Čo také mi Daniel chcel povedať? Táto otázka mi vŕtala v hlave celý deň.

Keď mi dnes Daniel oznámil, že ma niekam vezme, ani vo sne by mi nenapadlo, že ma vezme na okruh, na ktorom sa konali včerajšie preteky. 

V tichosti som pozorovala, ako si Daniel sadá na chladný asfalt. Pozeral sa pred seba a párkrát som si všimla ako nachvíľu zavrel oči a jemne sa usmial. Posadila som sa vedľa neho a mlčky som pozerala pred seba. Potom som ucítila jeho dotyk na mojej ruke. Usmieval sa, no oči mal príliš smutné.

,,Toto miesto bude mať vždy špeciálne miesto v mojom srdci," šepne, a tým prelomí ticho medzi nami, ,,totiž, na tomto okruhu som vyhral svoje posledné preteky. Chýba mi ten pocit víťazstva. Tak rád by som sa opäť postavil na pódium, držal trofej nad hlavou, či lial šampanské do topánky. Chýba mi to, Auri."