Blooming rose

1.

1. časť

Volám sa Anastasia Ler-Kartusová. Mám šestnásť rokov, a po smrti mojich rodičov bývam so sestrou v malom meste. Naozaj malom.

Moji rodičia umreli keď som mala dvanásť, zatiaľ čo moja sestra Elisabeth Ler-Kartusová sedemnásť. Musela sa o mňa starať, aby ma nevzali do domova. Nemáme práve najlepšie vzťahy, ale uvedomujem si, že nikoho iného nemám. Starí rodičia sa dávno obracajú v hrobe. Rodičia boli obaja jedináčikovia. Naozaj už nikoho iného nemám.

Umreli počas strašnej autonehody, keď kamión vytlačil ich auto z mosta. Utopili sa skôr než došli záchranári.

Všetci vravia aké som mala šťastie, pretože som tam mala sedieť aj ja. Moja sestra tam sedela, ale zachránila sa tým, že včas vyskočila z auta.

Medzi moje koníčky patrí hudba, maľovanie, tanec a knihy. Venujem sa im vo voľnom čase.

Moja mama mi vždy hovorila, aby som bola na svoj pôvod pyšná. Tak ako všetci Ler-Kartusovci. Prečo? To neviem.

Viac ma ani nenapadlo písať. Nebolo o čom. Pozrela som čo odo mňa vyžadovali v ďaľšom riadku. Opis zovňajška.

Moja výška je okolo 172 cm, som štíhla, mám ryšavé vlasy po lopatky a moje oči majú zvláštnu zmes ako plátno- podklad je sivý a na ňom modrá a zelená. Líca mi zdobia jemnučké pehy. Moja pleť je bledá, čo len zvýrazňuje moje vlasy.

To ako mi oči, ani sama neviem prečo menia farbu podľa nálady som zamlčala. Fakt netuším prečo. A vidí to iba moja sestra. Nik iný.

Nasledujúca úloha bol opis osoby.

Som priateľská, živá, vždy sa snažím zahnať nudu, viem sa nadchnúť pre vec, no chýba mi viac tolerancie, rešpektu a trpezlivosti, než aké mám teraz. Naozaj by mi bodli.

Snažila som sa byť úprimná. Hm, rodinné vzťahy.

Svoju sestru mám úprimne rada, aj keď máme rozličný spôsob vyrovnania sa so smrťou rodičov. Ona už nesmúti, ja ešte stále trochu. A pritom ona ich mala radšej. Prečo nemôžem mať silnejšiu vôľu?

Práve som si všimla, ako som si začala vylievať srdce na papier. Posledné dve vety som preškrtla. Posledná úloha. Váš cieľ.

Vstať a všetko zlé nechať za sebou.

Kiežby to šlo. Odložila som pero, list s úlohami a odpoveďami som položila pri školské veci. Podišla som k posteli a pohodlne sa uvelebila. O pár minút som spala.

...

„Čo o nej viete?"

„Je pod ochranou. No mám vážne pochybnosti."

„Zatiaľ to nie je potrebné."

„Ja by som si to nemyslel. Už len pár dní."

„Tak ju strážte. Ale nechcem, aby ste do čohokoľvek zasiahli."

„Ako si želáte, pane."

Dve čierne siluety mužov sa rozpŕchli.

...

Ráno som sa zobudila zavčasu. Trochu som pootvorila oči. Za mojím stolom sedela Elisabeth a čítala list. Tvár mala zamyslenú a trochu zachmúrenú. No predsa len som na nej videla, že je s prácou spokojná. Aj tak som ju už opravovať nechcela.

„Dobré ráno." ozvala sa jemne, aj keď na mňa ani nepozrela.

Nasilu som zatvorila oči. Vždy ma prezradí.