Blooming rose

35.

35. kapitola

„Ďakujem ti, Anastasia." usmial sa Medham, ktorý teraz sedel po mojej lavici a Nathaniel ako vždy na pravici, „Máš moje uznanie." povedal a na vidličku si natočil špagety s boloňskou omáčkou.

„Ja mám uznanie od veľa ľudí." našpúlila som pery a pozrela naňho spod privretých viečok.

Usmial sa: „Nie vážne, tých troch si sfúkla jak sviečky."

Prvý do rehotu vybuchol Nathaniel. Tak chutne sa smial, že moje snaženie aby som sa nesmiala bolo marné. Všetci traja sme sa smiali, ešte aj baby čo sedeli za chalanmi a Victor, Bern a Kim s Edom sa len usmievali. Ostatní nás už nepočuli.

„Nathaniel nesmej sa lebo už ma bolí brucho." povedala som a rukou si utrela slzy, div som neprevrhla lyžičku s nabratými špagetami.

„Tak sa nesmej ty." povedal popri smiechu.

„To sa pri tebe nedá." šťuchla som ho päsťou.

Zaškeril sa a venoval mi kratučký špagetový bozk. Vôbec mi to nevadilo. Vrátila som sa späť k svojmu tanieru a dojedla zvyšok špagiet. Celý čas som sa nedokázala zbaviť toho pobaveného úsmevu.

„Rada by som chcela vedieť kde skončili naše veci." povedala Mya, ktorá bola dosť nesvoja.

„To by som aj ja rád vedel." pridal sa Medham.

Úprimne? Nechcem radšej vedieť kde mám svoje veci. Lebo viem čo ma tam čaká. To, čomu sa snažím vyhnúť celý čas.

Nathaniel mi stisol ruku.

„Prečítame si to spolu, okej?" povedal a vzal ma za obe ruky a preplietli sme si prsty.

Čelo si oprel o moje a ja som sa pozrela do jeho krásnych očí.

„Okej." vydýchla som."

„Ja som sa o všetko postarala nebojte sa." žmurkla Kim a už nás viedla.

Zaviedla nás na jedno poschodie a každého zaviedla do jeho izby. S Nathanielom sme vošli do našej a on si zložil ruksak k našim veciam. Otvorila som ten svoj a prehrabala sa medzi vecami. Našla som tam aj tie šaty, ktoré sa tak veľmi páčili Nathanielovi. Pousmiala som sa. Vybrala som knihu a list, ktorý bol v nej. Uznala som, že skrývať ho v kabáte ako predtým nebol dobrý nápad.

„Máš ho?" opýtal sa Nathaniel a ja som prikývla. Sadol si vedľa mňa na zem.

Ruky sa mi jemne roztriasli a ja som nebola schopná ničoho len pozerať na tú bielu obálku s menom Anastasia Ler.

Nathaniel mi chytil bradu medzi palec a ukazovák a otočil si ma k sebe. Pozerala som mu do jeho nádherných očí a následne mi pohľad zablúdil k jeho neskutočným perám, ktoré ma dokázali utešiť viac ako čokoľvek iné. A bozk na seba nedal dlho čakať. Tak veľmi som sa zahĺbila do nášho bozku, že som nechala obálku padnúť na zem a vzala Nathanielovu tvár do oboch rúk. Nathaniel ma chytil pod kolenami a pri krížoch a vyložil si ma do lona bez toho, aby prerušil naše bozkávanie. Po hodnej chvíli sme sa od seba odlepili celí zadychčaní. No zo svojho pevného zovretia ma nepustil.

„Nechcela si prečítať ten list?" opýtal sa zadychčane. Povzdychla som a načiahla sa po obálku. Nadýchla som sa a roztrhla ju. Vnútri boli dva listy.

Vytiahla som prvý. Bol od nej. Odkašlala som si a začala čítať nahlas:

„Milá Anastasia!

Je mi ľúto, že sa s tebou musím rozlúčiť takto, ale osud si to tak želal. Ver mi, bojovala by som za teba do poslednej chvíle a dúfam, že to tak bude. Som strážkyňa, jedna z najlepších a mala som za úlohu chrániť ťa. Samozrejme, že sama by som to nezvládla a tak mi Kim a Ed pomohli. Vieš, že nebezpečenstvo číha na každom kroku. Určite si to sama okúsila.