~ 52 ~

118 20 2
                                    

TIENE POCHYBNOSTÍ


   Koč sa vydal severnou cestou vedúcou z mesta a onedlho prišiel k neveľkému jazeru, okolo ktorého sa točila cesta. Zastal však a ďalej nepokračoval. Eric vystúpil a ponúkol Natalie ruku. Stále trvala na tom, že je len slúžka, ale on veril, že jeho rozum ho neklame a len sa za ňu vydáva, hoci celkom presvedčivo. Dal by ruku do ohňa za to, že jeho matka ju tiež odhalila a zrejme vie viac, než bola dosiaľ Natalie ochotná povedať jemu. Nepovedala mu vlastne dokopy nič. Všetko si len domýšľal.

   Jeho ruku prijala s do očí bijúcou nevôľou a hneď, ako sa jej obe nohy dotkli prašnej cesty, rýchlosťou blesku ju stiahla k sebe. Tváril sa, že si to nevšimol a ani sa nepokúsil ponúknuť jej rameno, keď vykročil a viedol ju k vyšliapanému chodníčku skrz trávnatý porast vedúcemu k jazeru. Na druhej strane bol park s lavičkami pre tých, ktorí sem zamierili odpočinúť si. Ako vždy aj teraz sa na opačnej strane črtalo len niekoľko postáv. Pri okraji vody poskakovali dve deti a snažili sa privolať divé kačice, ktoré sa lenivo premávali po hladine.

   Eric mal radšej túto stranu. Aj preto, že sem takmer nikto nechodil. Bolo tu ticho a kľud. Kráčali chodníkom dolu svahom. Ticho medzi nimi sa natiahlo a preto sa rozhodol, že inak to nepôjde a bude musieť začať sám.

   „Asi by si chcela, aby som začal prvý, však?" Natalie kráčala dva kroky za ním a o kus za nimi šiel Riley a dvaja strážcovia. Zvyšní zostali pri koči. Bolo preňho nezvyčajné, aby ho sprevádzala toľká stráž, ale s ohľadom na posledné udalosti sa nemohol prieť a ani to neskúšal. Pochyboval však, že práve na tomto mieste mu hrozí niečo horšie, ako škrabance od divého porastu kríkov, ktoré sa tiahli čoraz hustejšie popri málo používanom chodníčku, či štípance od hmyzu.

   „Bolo by to od vás galantné a okrem toho už ste vlastne začali, vaša výsosť," povedala potichu. Chodník sa stáčal lemujúc vodu a začal stúpať dohora.

   „V poriadku," pristúpil na to, že začne on a odkašľal si, než sa pustil do rozprávania. Nebolo ľahké začať rozprávať o veciach, ktoré roky dusil v sebe a takmer nikdy s nikým o nich nehovoril. Iba zopár krát došlo na rozhovor s Jasonom alebo s Rileym, niekoľkokrát s mamou, raz či dva razy s otcom či Simonom. Nedalo sa však o nich povedať, že by obsiahli všetky problémy v plnom rozsahu.

   „Už si spoznala Oliviu. Ňou to vlastne začalo. Spoznal som ju náhodou, ale od toho okamihu som ju nedokázal dostať z mysle." Slová sa z neho sunuli spočiatku dosť pomaly. Pripadalo mu to vrcholne neprirodzené zverovať sa niekomu s podrobnosťami, ktoré dovtedy nikdy pred nikým nespomínal. Ani pred Jasonom, ani pred Rileym, ani pred matkou, pred nikým. Natalie však oplývala zvláštnou schopnosťou akoby neúmyselne z neho mámiť slová. Počúvala ho a z nejakého dôvodu si bol istý, že všetkému veľmi dobre rozumie. Jeho rozprávanie ju zaujalo, čo dokázala tým, že sa občas na niečo spýtala.

   „Takže po tom, čo ste ju prichytili, ste sa s ňou viac nerozprávali? Nijako sa k tomu nevyjadrila?" Sedeli na vrchole nízkeho kopca čnejúceho nad jazerom. Z tohto bodu bolo vidno ponad okolité nízke stromy a kríky a aj keď to miesto nebolo položené veľmi vysoko, bol odtiaľ krásny široký výhľad.

   „Nedal som jej príležitosť," odvetil, pričom sa mu v hrudi rozľahol znova ten nepríjemný pocit viny, že sa tak nepekne zachoval k Olivií. Úkosom zahliadol, že Natalie nad niečím premýšľa, no nič viac nepovedala. Eric sa teda rozhovoril ďalej o období po tom, čo skončil s Oliviou. Detaily o tom, ako zaháňal svoju frustráciu a zranenú mužskú pýchu s inými ženami, pochopiteľne vynechal. Len okrajovo sa zmienil o tom, ako sa dozvedel o Flore a taktiež zdôraznil, že si nikdy predtým neuvedomil, že by v tom podniku nebolo niečo v poriadku.

Korunný princWhere stories live. Discover now